Ako udržať čierneho psa na reťazi: História depresie I. časť

História depresie? Nie je to jednoducho tak, že depresia existuje rovnako ako napríklad rakovina? O histórii rakoviny v skutočnosti nemôžete napísať – možno len o tom, ako sa liečila alebo diagnostikovala, ale nemôžete napísať o histórii choroby samotnej. Jednoducho je, no nie?

Na západe je zvykom si myslieť, že depresia je len ďalšou biologickou chorobou rovnako, ako iná fyzická choroba (a to, ako sme sa k tomuto pohľadu dostali, preskúmame práve v tomto článku!). Toto prirovnanie je lákavé – zmenšuje totiž stigmu, ktorá panuje okolo duševných chorôb; určite by si nebol proti, ak by ti liečili tumor na tvojej slezine. Nemusíš sa tak cítiť zle ani v prípade, že sa ti poskytne pomoc na neviditeľný tumor na tvojom mozgu.

Duševné choroby vo všeobecnosti, a osobitne depresia, nie sú také jednoduché, hoci by sme boli radi, keby to tak bolo. Je zmesou genetiky a prostredia, fyzického a mentálneho, biologického a psychologického. Je individuálna, aj kultúrna.

To, ako zažívame depresiu, a aký dávame zmysel tomu, čo sa s nami deje, vychádza nielen z našich vnútorných pocitov, ale aj z toho, čo naša kultúra hovorí, že by tieto pocity mali znamenať. A tento pohľad na výklad sa menil v priebehu času a v závislosti od miesta. A aj dnes sa názory naďalej rozdeľujú. Je dôležité vedieť, prečo je to tak.

Prečo by ste mali rozumieť histórii depresie

Priznám sa, že hoci je tento článok veľmi zaujímavý, je mierne suchopádny a dlhý. Budeš ho mať chuť preskočiť a čakať na ďalšie články o príčinách a liečbe depresie. Ale aj tak dúfam, že sa dnes rozhodneš dať tomuto článku šancu.

Dozvedieť sa o kultúrnej histórii depresie na západe dalo mojim vlastným záchvatom novú perspektívu. Pre začiatočníkov uvediem, že je zvlášť komfortné vedieť, že depresia je niečo, čím si ľudia prechádzali už pred stovkami rokov. Spoločný kognitívny predsudok, ktorý skrsne v jednotlivcovi prežívajúcom hlbokú depresiu, je pocit, že jeho situácia je unikátna a že nikto nevie, čo vlastne prežíva. Ale ak si prečítaš o tom, ako sa so silnou melanchóliou vysporiadaval Abraham Lincoln alebo ak si prečítaš záznamy z denníka Samuela Johnsona, v ktorých zápasil so svojimi melancholickými náladami, tak sa ilúzia o jedinečnosti tvojej depresie naraz vytratí.

História depresie naviac poskytuje oveľa rozvetvenejší pohľad na tento mentálny a emocionálny stav, ktorý my, moderní, nazývame chorobou. Pre väčšiu časť histórie západu depresia bola  protichodným stavom, ktorý mohol byť kliatbou aj požehnaním.

Štúdiom histórie depresie nakoniec poukážeme aj na konkurujúce si myšlienkové prúdy o príčinách a liečbe, ktoré existovali od čias antického Grécka a pretrvávajú až dodnes. Skôr, než pravidelný pokrok, sa naše chápanie depresie hýbalo ako kyvadlo s rozličnými pohľadmi a filozofiami, ktoré sa vynárali a mizli v priebehu storočí.

Verím, že na konci tohto rýchlokurzu histórie melanchólie získaš nový pohľad na depresiu. Poskytne nám to aj základ pri ďalšom hľadaní toho, ako udržať čierneho psa na reťazi v našich životoch.

Staroveké Grécko a Rím

Niektoré z prvých úvah o tom, čo dnes nazývame depresia a čo bolo vtedy nazývané melanchólia, pochádzajú z antického Grécka. Jeden z portrétov, ktorý sa nachádza na váze z roku 400 pred Kristom, zobrazuje utláčaného a chmúrneho Oresta. Ten sa zúčastňuje na očisťovacej ceremónii, aby sa zbavil Fúrií – duchov mstiacich nespravodlivosť – ktorí ho prenasledujú po zabití jeho matky. Euripides v Orestovi znázorňuje postavu tragédie, ktorá zobrazuje množstvo symptómov prezrádzajúcich depresiu: strata chuti do jedla, priveľa spánku, nedostatok motivácie sa čo i len okúpať, neustále nariekanie, chronická únava a pocit bezmocnosti.

Popisy melancholických jednotlivcov môžeme nájsť aj v ďalších známych gréckych dielach. Napríklad Jason Argonaut bol veľký Homérov hrdina, od ktorého by ste nečakali nič iné ako veľké činy a riešenia pri tom, ako čelil nepriazni osudu. No v momente, kedy jeho loď stroskotá na pobreží Líbye, sa jeho mocná vonkajšia škrupina rozpadne a stane sa bezradným a mrzutým.

Vo viac vedeckých gréckych textoch sa melanchólia objavuje ako choroba v spisoch Hippokrata zo 4. storočia. Pre starovekého lekára melanchólia predstavovala depresívny temperament, ktorý existoval ako nerovnováha telesného „humoru“ alebo tokov. Hippokrates veril, že ľudské telo bolo zložené zo štyroch látok: krv, žltá žlč, čierna žlč a hlien. Akákoľvek choroba v tele tak bola výsledkom nadmerného množstva niektorej z týchto tekutín a úlohou doktora bolo priniesť tieto tekutiny späť do rovnováhy buď prečisťovaním, darovaním krvi a(lebo) liekmi.

Hippokrates a ďalší grécki lekári predpokladali, že depresívna melanchólia je výsledkom nadmiery studenej čiernej žlče v tele (teplá čierna žlč spôsobovala mániu a šialenstvo). Čím väčší nadbytok studenej čiernej žlče, tým silnejší bol depresívny stav. Aby bol pacient vyliečený, množstvo jeho čiernej žlče muselo byť znížené.

Hoci je ľahké smiať sa tejto teórii, Hippokrates mal v niečom pravdu: jeho záver bol, že mentálna choroba ako silná melanchólia, mala niečo spoločné s mozgom: „Je to mozog, ktorý z nás robí nahnevaných alebo blúzniacich, inšpiruje nás hrôzou a strachom, a je jedno, či je to v priebehu dňa alebo v noci, prináša nespavosť, nevhodné chyby, bezcieľne úzkosti, bezmyšlienkovitosť a činy, ktoré sú opakom zvyku. Tieto všetky veci, ktorými trpíme, prichádzajú z mozgu, ktorý, keď nie sme zdraví, stáva sa abnormálne teplý, studený, vlhký alebo suchý.“

Podľa tohto „humorálneho“ prístupu môže mať melanchólia rôzne stupne. Niekto môže mať len mierny nadbytok čiernej žlče a zakúšať miernu melanchóliu, u iného môže jej nadmerné nahromadenie sa priniesť vážnu mentálnu chorobu. Grécki myslitelia verili, že jej mierna verzia bola spojená s genialitou a kreativitou. V texte pripisovanom Aristotelovi, Problém č. 30, sa predpokladá, že veľké osobnosti ako Lysander, Ajax, Platón a Sokrates mali mierne melancholický temperament, a že to boli tieto nálady, ktoré im umožňovali robiť veľké skutky a uvažovať o vznešených myšlienkach.

Starovekí rímski doktori ďalej pokračovali v štúdiu a liečbe melanchólie. Galen, rímsky lekár z druhého storočia, mal osobitne dlhotrvajúci vplyv na jej liečbu. Podobne ako Hippokrates, aj Galen veril, že melanchólia a ďalšie príbuzné duševné choroby boli výsledkom nerovnováhy telesných tekutín. Zároveň ale uvažoval aj o tom, že niektorí jedinci sú jednoducho narodení s temperamentom, ktorý ich robí náchylných k tomuto stavu a že lieky by týmto osobám takmer vôbec nemohli pomôcť.

Tomuto biologickému prístupu k depresii konkurovali duchovné a filozofické teórie. Grécki chrámoví kňazi verili, že depresia alebo mánia boli duchovná kliatba od bohov; jedine odprosovanie bohov o pomoc mohlo priniesť vyliečenie. Nebude prekvapenie, že Platón mal na druhej strane viac filozofický pohľad na túto záležitosť. Pre neho bola depresia viac chorobou duše, ktorá mohla byť napravená tým, že sa vytvorila rovnováha medzi tromi časťami ľudskej psyché: rozum, túžba a thumos.

Rímski stoici mali takisto filozofický pohľad na melanchóliu, keď tvrdili, že duševné a emočné poruchy boli spôsobené nesprávnym pohľadom na skúsenosti a situáciu určitej osoby. Títo filozofi verili, že to, ako mentálne uchopíme katastrofálne a stresujúce udalosti, takým spôsobom následne môžeme vystupňovať alebo potlačiť svoju úzkosť (a následne aj melanchóliu). Preto tvrdili, že jednoduchou zmenou kognitívneho pohľadu na okolnosti, by sa mohli zmierniť i mentálne muky.

Liečba melanchólie sa v Grécku rozširovala počas ďalších 400 rokov a veľká časť z nej sa používala až do obdobia renesancie. Elixíry, modlitby, filozofické úvahy, prechádzky, spanie vo visutých lôžkach a pitie ľudského mlieka – to boli všetko lieky, ktoré doktori po stáročia predpisovali pre pacientov s depresívnymi náladami.

Obdobie stredoveku

Obdobie stredoveku pokračovalo v klasickej predstave o depresii, ktorá mala svoje korene v tom, že osoba nie je v priazni bohov. V tomto prípade ale išlo o kresťanského Boha a nie gréckeho. Pre klerikov v stredovekej Európe bola melanchólia znakom toho, že osoba žila hriešne a potrebovala pokánie. Ťažká melanchólia bola občas skutočne chápaná ako znak posadnutia démonom. Sv. Ján Kasián, mních známy svojou mystickou spisbou, nazýval melanchóliu „démonom poludnia“ s odkazom na Žalm 91. Odporúčal ľuďom prežívajúcim melanchóliu, aby sa oddelili od rodiny a priateľov a vykonávali ťažkú manuálnu prácu v samote ako trest za svoje hriechy.

Na melanchóliu sa nenazeralo len ako na znak hriešnosti, ale už aj na samotný depresívny stav sa hľadelo ako na hriešny; latinské slovo pre smrteľný hriech lenivosť bolo acedia, ktoré v širšom slova zmysle definovalo a zahŕňalo všetko – od lenivosti až po melanchóliu. Množstvo klerikov, ktorí písali o jednotlivcoch sužovaných acediou, ich skutočne popisovali tak, akoby mali hody depresie. Sv. Kasián napríklad popisuje jeho „lenivého“ spolubrata mnícha týmto spôsobom:

„Vyzerá tak nejak úzkostne a vzdychá, že  nikto z bratov ho nepríde navštíviť, a často vychádza z cely a zasa sa do nej vracia, tam a späť, a často pozerá na slnko, akoby bolo nastavené príliš pomaly a ovládne ho nejaký druh bezdôvodného zmätku, ako nejaká odporná tma.“

V diele Canterbury Tales, napísanom v 14. storočí, sa podobne popisuje lenivá osoba, ktorá je plná zúfalstva, straty nádeje a krutého smútku. Túto nesmierne zlú náladu nasleduje ľahostajnosť a apatia voči životu všeobecne. Pokiaľ nedošlo k pokániu, bol to hriech proti Duchu Svätému. Andrew Solomon, autor knihy „Noonday Demon“ poznamenáva, že toto spojenie medzi melanchóliou a hriechom lenivosti mohlo vyvolať väčšiu časť stigmy, ktorá sa z toho vytvorila a ktorá obklopuje depresiu dodnes.

Renesancia

Spolu s tým, ako hľadíme na staroveké Grécko, aby sme informovali o ich umení a filozofii, renesanční myslitelia konali podobne, aby tak informovali o svojom pohľade na melanchóliu. Namiesto toho, aby sa na ňu hľadelo ako na znamenie hriechu, renesanční spisovatelia a filozofi nazerali na depresívne nálady aristotelovským zrakom – ako možný katalyzátor génia a veľkoleposti. Taliansky renesančný filozof Marsilio Ficino predpokladal, že melancholici boli takí, pretože túžili pochopiť záhadu a slávu Boha, ale uvedomili si, že to nebudú nikdy môcť dosiahnuť tu na zemi; priepasť medzi ich vznešeným potenciálom a ich olovenou nohou ich nechávala v zúfalstve. Ficino napísal: „Kým sme predstaviteľmi Boha na zemi, neustále nás trápi nostalgia za nebeskou otčinou.“ Pre renesančných Európanov sa melanchólia stala znakom cti, ktorý predstavoval hĺbku, dušu, a intelektuálnu komplexnosť.

S týmto novým pohľadom na melanchóliu – ako pôvod geniality, sa stav depresie stal v určitom zmysle módou renesančnej Európy. Aristokrati a intelektuáli boli pyšní, keď popisovali samých seba s dotykom melancholického temperamentu a niektorí dokonca tomuto protichodnému stavu mysle venovali aj eseje či dokonca celé knihy. Napríklad, vo viac než tisíc stranovom zväzku anglického učenca a melancholika z 15. storočia Roberta Burtona Anatómia melanchólie, autor opisuje históriu, príčinu a možné liečby tohoto stavu. Hoci Burton popísal ako melanchóliu liečiť, zdôraznil aj jej kreatívne požehnanie, ktoré s ňou prichádza.

Myšlienka melanchólie, ktorá je v móde, sa prejavila tiež v pop-kultúre. V hrách sa často objavovali postavy s chladnými, skleslými a náladovými povahovými črtami, ktoré mali hlboký pohľad do stavu ľudského vnútra, pričom najznámejším zo všetkých je pravdepodobne Shakespearov Hamlet.

Osvietenstvo

Popri pokrokoch vo vede a technológii, ktoré počas osvietenstva nastali, došlo aj k zmene predstáv o melanchólii. Rozmach strojov poháňaných parou v 18. storočí bol inšpiráciou pre analógiu v použití mechaniky aj na to, ako funguje ľudské telo a myseľ; doktori z tohoto obdobia nazerali na melanchóliu ako na poruchu v ľudskom stroji. Rozvinuli sa metódy, podľa ktorých príčinou mohla byť zlá hydraulika (krvný tok) alebo zlyhanie elasticity vlákien tela či nenaladené nervy. Myšlienka, že táto porucha by sa mohla preniesť z rodiča na dieťa, tiež prišla do módy.

Lekár z 18. storočia, George Cheyne, predstavil teóriu, že melanchóliu spôsobuje narastajúci komfort a luxus, ktoré priniesla industrializácia. Na boj proti týmto chorobným účinkom vzrastajúcej dekadencie predpisoval Cheyne sparťanskú vegetariánsku diétu (hoci i on sám mal problém dodržiavať ju, keďže miloval mäso). Aj iní myslitelia a vedci súhlasili s Cheyneho teóriou. Obzvlášť veľký záujem o ňu prejavila aristokratická trieda, pre ktorú bol luxus zdrojom zábavy, no zároveň aj nepohodlia. Edmund Burke uviedol, že „melanchólia, skľúčenosť, zúfalstvo a často aj samovražda sú dôsledkom pochmúrneho pohľadu, ktorý si z vecí berieme v tomto uvoľnenom stave nášho tela. Najlepším liekom na všetky tieto neresti sú cvičenie a práca.“ Samuel Johnson, ktorý bol sám melancholik, veril, že drsný vidiecky život vytvára srdečných a emočne pevných ľudí, zatiaľ čo mesto ničí ich odolnosť a robí z nich zraniteľných pre depresiu.

Ďalší dôležitý rozvoj v pohľade západu na melanchóliu, ktorý vzišiel počas osvietenstva, bol dôraz tejto doby na rozum. Osvieteneckí myslitelia oceňovali racionálnosť a tvrdili, že nejde o nič iné, ako o melancholické nastavenie mysle. Podobne ako stoici, nazerali na tento stav ako na nesprávne myslenie. Depresia nebola zdrojom kreativity, ako ju videli niektorí renesanční myslitelia, ale len nelogické šialenstvo.

Romantizmus

Už keď sa zdalo, že pohľad na melanchóliu sa celej západnej kultúre javí ako výlučne zlý stav, romantici opäť zmenili tento pohľad v prvej polovici 19. storočia. Oživili myšlienku temných nálad ako pôdy pre kreatívnu genialitu a vnímavú múdrosť.

V období, ktoré Emerson pomenoval ako „Vek introverzie“, sa na smutný temperament nazeralo len ako na jednu z viacerých vrodených vlastností človeka, pričom každá mala svoje výhody a nevýhody. Joshua Wolf Shenk v diele Lincolnova Melanchólia poznamenáva, že melancholická povaha bola „charakterizovaná nielen skľúčenosťou, asketizmom a mizantropiou, ale aj hlbokým zamýšľaním sa, vytrvalosťou a veľkou energiou k činom. Byť statočným a citlivým – cítiť akútnu agóniu a námahu ľudského ducha, bolo obdivované a dokonca aj glorifikované.“ Lincolnova silná celoživotná melanchólia (keď mal 32 rokov, vyhlásil o sebe, že je „najbiednejší človek, ktorý je nažive“) ho podnietila vstúpiť do verejnej služby a občanov to k nemu pritiahlo „ako k človeku”, píše Shenk, s „prístupom do hlbokých zákutí duše – vôd smútku, základov stálosti a zlata radosti.“ Bol človek, ktorý spoznal, čo je zármutok a ktorý rozumel námahe bežného človeka.

Súčasťou autentického života tak nebolo bojovať proti melancholickej povahe, ale uchopiť ju a snažiť sa dostať z nej čo najviac. Romantici verili, že ak sa to poriadne využilo, mohlo to viesť k heroickým činom a takisto aj k umeleckým výsledkom. Básnici ako John Keats a Samuel Taylor Coleridge písali ódy na melanchóliu a skľúčenosť. Lord Byron nazýval svoje temné nálady „obávaným darom“ a filozofi ako Schopenhauer a Kierkegaard cítili pohodlie, či dokonca potešenie zo svojho zúfalstva a úzkosti. Posledný z nich napísal: „V momentoch veľkej melanchólie som miloval život, pretože som miloval svoju melanchóliu.“

Romantici oslavujúc emóciu a intuíciu cítili, že obe možno nájsť nielen v šťastí, ale aj v ponáraní sa do hlbín a tmavých zákutí duše. Úmyselne uvádzanie seba samého do ponurej nálady, čítanie smutnej poézie alebo kráčanie po chladnom a pustom mieste bolo považované za výhodné cvičenie pre nájdenie sebapoznania.

Hoci melanchólia ako pohľad dovnútra zažila zase raz obnovu, bolo to len nakrátko. Vývoj psychológie a biológie v polovici a koncom 19. storočia položili základy pre naše moderné poňatie depresie ako duševnej choroby, ktorá skôr sťažovala, než uľahčovala to, aby sa človek stal sám sebou.

(koniec prvej časti)

–
zdroj: artofmanliness.com
preklad: Ladislav Kováč
korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: unsplash.com