Avicii: Identita a únik

Hneď na úvod ma svedomie núti ku pomerne zahanbujúcej spovedi. Počas nedávneho posedenia pri pive ma z čista-jasna ovalila otázka: „Počul si, že zomrel Avicii?” V tom momente sa mi v hlave odohral bleskurýchly myšlienkový proces. Napriek tomu, že som vlastne vôbec nevedel, o koho sa jedná, toto meno mi z nejakého dôvodu znelo povedome a naliehavosť tejto otázky som teda vyhodnotil tak, že by som tohoto človeka zrejme mal poznať. Preto som okamžite a s dokonale zahratým zarazením bez mihnutia oka odpovedal: „Naozaj?” Moja povesť bola zachránená. No toto meno valcovalo titulky svetových médií ešte niekoľko nasledujúcich dní a ja som sa teda so záujmom ponoril do tohoto fenoménu popkultúry. Hoci som o tomto človeku vôbec nevedel, dôkazom jeho vplyvu pre mňa bolo to, že jeho piesne som poznal veľmi dobre. Dúfam teda, že mi smútiaci fanúšikovia odpustia a že moja nevedomosť mi neberie mandát na vyjadrenie sa ku jeho fascinujúcemu príbehu a kultu zábavy a bezstarostnosti, ktorý vo svojej hudbe prezentoval.

Umenie, privilégium modernej civilizácie, je produktom kultúry a mentality, v ktorej vzniklo. Hlavne v dobe svojho vzniku má praktický a priamy účel – kratochvíľa, v ktorej je jej účastník viac alebo menej zaangažovaný. No ako sa umelci pomaly dostávajú z javiska do nekrológov a čas im pridáva alebo uberá na prestíži, umenie z retrospektívneho pohľadu dostáva úplne nový rozmer: stáva sa jedným z kľúčov ku pochopeniu doby, v ktorej vzniklo, vzácnou a veľmi živou optikou, skrze ktorú máme možnosť nazrieť do duše ľudí, ktorí týmto umením žili. Tento koncept je pre mnohých familiárny z (často otupujúco nudných) stredoškolských hodín literatúry a umenia. Umenie renesancie, klasicizmu a romantizmu nám má veľa čo povedať o estetických, ale aj širších hodnotách, ktoré vo vtedajšej dobe rezonoval spoločnosťou. Kameňom úrazu tejto koncepcie je však fakt, že umenie v minulých storočiach bolo vo veľa prípadoch exkluzívnou výsadou intelektuálnych, duchovných a mocenských elít, ktoré na neho pre svoju prestíž mali čas aj peniaze. Populárna hudba v 21. storočí je však pohlcujúca sila, ktorá svojou všadeprítomnosťou nemá v histórii obdobu. Dnešná kultúra je práve vďaka týmto atribútom dokonalým zrkadlom našej generácie omnoho viac, ako umenie minulých storočí. Avicii, jeho hudba a dedičstvo nás v mnohom dokonale vystihuje. Po čom túžime, pred čím utekáme, aké hodnoty vyznávame, a v neposlednom rade: ku čomu to všetko smeruje? Aviciiho hudba na tieto otázky v mnohých ohľadoch priamo odpovedá.

Intenzita a únik

Fenomén klubovej kultúry a elektronickej hudby, ktorej vzostup bol takmer paralelný s nárastom Aviciiho popularity, ma jednu výraznú charakteristiku, na ktorej objavenie nie je treba vykonať žiadne akademické výskumy: je to jej hlasitosť. Ešte žiaden hudobný žáner v histórii umenia nedával tak silný dôraz na intenzitu a výšku hlasitosti; sú to práve moderné technológie a digitalizácia tvorivého procesu, ktoré sú definíciou EDM (electronic dance music). Masívna zvuková aparatúra umožňuje hlasitosť, ktorá odtrhuje od reality. Tento hudobný žáner je preto trochu zavádzajúce rozoberať niekde inde, ako v jeho prirodzenom prostredí: v tanečných kluboch. Hoci Aviciiho hudba ponúka príjemné odreagovanie aj cez slúchadlá alebo v rádiu, až v klube naplno vynikne jej význam – bez doslova dychberúcej hlasitosti stráca dôležitú súčasť svojej identity. Novinárka a stĺpčekárka Jessica Pressler v roku 2013 sprevádzala Aviciiho počas jeho nabitého programu a vo svojom pomerne kontroverznom článku „Avicii, the king of Oontz Oontz Oontz“ pre portál GQ.com svoju skúsenosť opísala takto:

„Zvuk, ktorý na nás prúdi z reproduktorov, je tak svieži, melodický a tak neskutočne nahlas, že preniká naším telom. Basy búšia do útrob a melódia poskytuje extatický priestor na výdych pred tým, ako sa basová linka vráti s celou svojou intenzitou. Neostáva priestor na myšlienky, na úzkosť, neostáva priestor na čokoľvek. No nie je to nepríjemný pocit – je to ako byť vo vnútri obrovského, bijúceho srdca.”

Bez ohľadu na to, či táto hudba spadá alebo nespadá do vášho vkusu, Aviciiho cit pre zvuk a rytmus je okamžite badateľný a je zrejme jedným z hlavných dôvodov, prečo je jeho hudba pre mnohých tak strhujúca. Je zrejmé, že Avicii chápal dôležitosť budovania a uvoľňovania napätia, princíp kľúčový pre modernú tanečnú hudbu. Každý, kto hoci aj len prešiel okolo klubu v nočných hodinách, ten vzorec dobre pozná: intenzita tracku poklesne, aby dala priestor beatu, ktorý postupne prichádza do popredia. Beat sa postupne zdvojuje až do takmer konštantného a nepretržitého sledu zvukov, aby vzápätí umĺkol; nasleduje extatický refrén, vytrženie a satisfakcia známeho motívu, melódie alebo textu, ku ktorým však viedla dôkladná cesta, stimulujúca a následne uspokojujúca túžby účastníka tohoto rituálu. Pomerne priamočiara stratégia, ponúkajúca instantné uspokojenie.

Vráťme sa však ku tým pálčivým otázkam, na ktoré nám aj Aviciiho hudba údajne ponúka odpovede: čo to o nás hovorí? Prečo máme potrebu vyhľadávať tak neuveriteľne intenzívne zážitky? Je zrejmé, že po nich túžime. Extrémna hlasitosť je  len jeden z mnohých prvkov klubovej scény, ktorá sa hmýri excesmi všetkého druhu, ktoré presahujú hudbu, pódium aj produkciu. Alkohol a ľahké párty drogy sú pochopiteľnou súčasťou tohoto fenoménu a prehlbujú intenzitu úniku z reality. Ďalší citát z vyššie spomínaného článku pripomenie veľmi známe obrazy, ktoré sa návštevníkom klubov naskytujú s nástupom neskorých nočných hodín stále častejšie:

„Keďže Avicii k sebe pripútal svoje publikum natoľko, že nikto celkom nedokáže odísť, mnohí zostali omnoho dlhšie, ako by mali. Okolo pol piatej ráno dievčatá tancujú na stoloch, obité, krvavé a s rozmazaným make-upom a trochu začínajú pripomínať medzivojnové tanečné maratóny. Vyhadzovač odnáša von dievča prehnuté na invalidnom vozíku, ktorej ovracané vlasy jej visia cez kolená.”

Pravidlom pravej ruky z laickej psychológie je, že čím intenzívnejší vnútorný konflikt prežívame, tým intenzívnejšia je potreba úniku; tým extrémnejší podnet potrebujeme, aby sme sa z vnútorného trápenia hoci len dočasne vyslobodili. Tým nechcem pochopiteľne tvrdiť, že všetci účastníci klubovej scény sú nutne patologickí pacienti. Je však zrejmé, že mnohí z nás pred niečím unikajú, či už je ten únik aktívny alebo pasívny. Klubová kultúra ponúka odpoveď, ktorá, parafrázujúc Jessicu Pressler, vyrazí z hlavy myšlienky, úzkosť a vlastne nenechá priestor na vôbec nič.

Pred čím však unikal Avicii? Čo ho dostalo ku tvrdému alkoholizmu, ktorý narušil jeho zdravie natoľko, že prerušil koncertnú šnúru a skončil na týždne v nemocnici? Prečo sa ocitol v nekrológu už vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch? Z pomerne bujných informácií, ktoré o ňom máme, človek dostane dojem, že unikal pred vlastnou slávou, ktorá ho akoby zastihla nepripraveného. Agresívna a neústupčivá pozornosť, ktorá sa mu dostávala, mu podľa jeho vlastných slov často prekážala a vyčerpávala ho. Utopil sa v návale fanúšikov, extaticky odtrhnutých od reality vďaka jeho vlastnej hudbe, prevalcovaný priemyslom, ktorý zarábal milióny na jeho popularite. V tejto vnútornej krehkosti, univerzálnej pre ľudské bytie, premostil priestor medzi pódiom a parketom a spojil sa so svojimi fanúšikmi. Utekajúc pred vlastnou slávou strhol k úteku aj všetkých nás, konzumentov jeho hudby a kultúry s ňou spojenej, aby sme skrze tento únik spolu pomenovali isté vnútorné trápenie, ktoré prežívame. Nudu, apatiu a zdanlivú bezmocnosť. Nerozhodnosť, ktorú prežívame v tom návale možností, ktoré máme; bezhraničná sloboda, ktorá nám zo všetkých strán bije do očí, nás pomaly spútava.

Tieto slová môžu vyznieť moralisticky, dokonca až odsudzujúco; no to vôbec nie je môj zámer. Bolo by hlúpe odsudzovať kultúru a generáciu, ktorej som sám súčasťou, ktorej mnohé produkty sám konzumujem a v neposlednom rade, ktorou som aj ja sám do veľkej miery tvarovaný. Tragický a predčasný koniec života Tima Berglinga je pre nás všetkých výzvou ku reflexii nad tým, kam smeruje naša generácia. Katie Bain  vo svojom stĺpčeku na Guardiane píše, že podstatou EDM je radostná oslava tvárou v tvár konfliktu:

„Mainstreamová popularita je niekedy ako rituálna obeť. Privedieme ľudí na výslnie a v zápätí sledujeme, ako z neho pomaly zostupujú, upadajúc do závislosti, zúfalstva, do avīci (najnižší level budhistického pekla – pozn. autora). Život Tima Berglinga sa skončil tragicky, no nie celkom nepredvídateľne; v hlbokom rozpore s radosťou z vlastnej hudby, ktorú tak perfekcionisticky tvoril počas svojho krátkeho, no výrazného obdobia slávy. Je ťažké smútiť pri počúvaní hitov ako Levels, ktoré tak vytrvalo popierajú temnotu. Podstatou EDM je radostná oslava tvárou v tvár konfliktu; to je zrejme dedičstvo tvorby Tima Berglinga, ktoré ho však aj zničilo. ”

Je to tak jednoduché, skoro až hlúpe

Istú vec však Aviciimu a mnohým podobným popovým umelcom nemôžeme odoprieť. Tak neuveriteľne masový mainstream, ktorého bol Avicii výrazným reprezentantom, si zákonite vynúti vo svete hudby istú polarizáciu. Oproti umeleckej pseudoavantgarde, ktorá sa posledné roky šíri ako huby po daždi a svojím často úbohým nevkusom sa snaží ponúknuť alternatívu tým, ktorí „chcú ísť proti prúdu“, má mainstream jednu krásnu vlastnosť: na nič sa nehrá. Je jednoduchý a úprimný.

Slovami Aviciiho:

V Mexiku bude Tim hrať svoj nový track s neurčitým názvom „Someone like You”. „Je to tak jednoduché,” povedal so smiechom. „Ako fakt. Celý život som čakal na niekoho ako ty? Veď to je skoro hlúpe.”

Ak je niečo na mainstreamovej hudbe naozaj pozoruhodné, je to jej schopnosť ponúknuť psychohygienu, uvoľnenie a spracovanie konfliktných emócií. Vďaka svojej jednoduchosti a dostupnosti je pop univerzálnym sprievodcom, ktorý našu generáciu podopiera počas náročných období, vzťahových rozpadov, sociálneho nátlaku. Stáva sa nástrojom emancipácie, nezávislosti, dodáva vnútornú silu a povzbudzuje k autenticite a jedinečnosti.
Viem, že tento opis znie možno trochu zidealizovane a konzumenti popovej kultúry si z nej často berú aj utláčajúce stereotypy. No pop sa napriek tomu na nič nehrá. Avicii sa na túto tému vyjadril takto:

Tým, ktorí tvrdia, že je príliš mainstream, Tim odkazuje: „Vždy som bol mainstream. Je to divné, pretože mne to vôbec nepríde ako niečo zlé. Toľko ľudí si myslí, že to je zlé.”

Pre svoju masovosť sa stáva skutočne vplyvným hýbateľom spoločnosti. Rozmýšľať, do akej miery je popová kultúra výsledkom a do akej miery formovateľom hodnôt našej generácie, je dilema podobná tej, že či bola skôr sliepka alebo vajce. No jej vplyv je badateľný veľmi výrazne obzvlášť v oblasti vzťahov a sexuality. Zatiaľ čo romantizmus a klasické umenie sex skôr eufemizovali a zastierali verbálnymi alebo hudobnými metaforami, pop neskrýva v podstate vôbec nič. Dáva veľmi priamy a explicitný dôraz na telo a jeho fyzickú príťažlivosť. Jeden príklad za všetky:

„Trochu menej rozprávaj, trochu viac sa ma dotýkaj.”
(Ariana Grande: Into You from Dangerous Woman)

Práve klubová kultúra je pre našu generáciu okrem úniku a intenzívneho zážitku aj výrazná forma socializácie; zatiaľ čo pre strednú a východnú Európu je ešte stále baštou tradičný „krčmový koncept“ a klubové párty sú skôr menšinovou záľubou, v západných krajinách je v kluboch koncentrovaný nočný život takmer výlučne; a do takej miery, že plnohodnotné zaradenie do sociálnych kruhov je bez ich návštevy značne komplikované.

Úzkosť a identita

Jedným zo zápasov dnešného človeka je strata identity. V 21. storočí sa rozpadajú antropologické konštanty, ktoré definovali človeka celé storočia alebo aj tisícročia. Národnosť, kultúra, deľba práce, sociálna (anti)mobilita, práca, vzťahy, komunikácia, sexualita, rodina, rola muža a rola ženy v spoločnosti a mnoho ďalších faktorov, ktorých rozsah si ešte len začíname uvedomovať. Dnes sa však pod vlajkou slobody alebo emancipácie mnohé z nich radikálne transformujú, nadobúdajú nové významy alebo sa proste rozpadajú na prach. Transformácia mnohých z nich prispela ku demokratizácii spoločnosti, ku rozšíreniu a upevneniu ľudských práv a ku novej ére slobody a prosperity, v ktorej dnes nepochybne žijeme. Avšak rozpad niektorých z nich, či už ho rôzne vášnivo diskutujúce spoločenské kruhy považujú za prospešný alebo nie, oslabil našu vnútornú stabilitu; žijeme vo svete, ktorého prosperita  a ekonomický rast sú podmienené neustálym vývojom a transformáciou; zmena je univerzálny hybný faktor, ktorý zaručuje konštantný nárast produkcie, kúpyschopnosti a konkurencieschopnosti, kde stálosť a trvalosť sú spiatočnícke hodnoty minulosti, odsúdené na zánik. Pevné je jedine to, čo nemá príliš hlboké korene. Spočiatku výlučne ekonomický étos tejto plávajúcej stability pohltil takmer všetky ostatné aspekty modernej spoločnosti. Fascinujúcim spôsobom zaplavil naše vzťahy a našu vzájomnú komunikáciu. V tejto neustále premenlivej atmosfére sa však často prebúdza hlboko zakorenená úzkosť, volajúca po bezpečí identity; netrafíme mimo, ak povieme, že je to jedna z kľúčových charakteristík našej generácie. Mnohí zápasíme s touto vnútornou krízou bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Niektorí upadajú do bezodnej apatie a nudy, tráviac hodiny svojho času tak trochu neprítomne utopení v zákutiach Netflixu, ktorý sa stáva iluzórnym vykúpením po čase strávenom v práci, ktorá ich nebaví, alebo na prednáškach, ktoré ich nudia. Iní zase našli odpoveď v kulte sebazdokonalenia; trávia hodiny denne v posilňovniach, na bežiacich pásoch, s kettlebellmi v rukách a s obdivuhodnou vytrvalosťou a odhodlaním si formujú vlastné telo, ktoré potom s patričnou úľubou a niekedy trochu nenásytne obdivujú v šatňových zrkadlách, ktoré sa vo svete fitnesu stávajú mlčiacimi obdivovateľmi.
Niektorí si svoje vnútorné vákuum uvedomujú až priveľmi a topia sa v zúfalých depresiách, na ktoré nachádzajú niekedy ešte zúfalejšie riešenia. Táto úzkosť niekedy dáva rásť aj nesmiernej ambicióznosti, keď mnohí skrze vzdelanie, informácie a rozširovanie kapitálu vlastnej inteligencie neľútostne zápasia o svoje miesto na svete.

Opis, ktorý znie pomerne depresívne; napriek tomu je však pri letmom pohľade vlastne všetko v poriadku. Žijeme, kráčame, užívame si svoj život v (pre našich predkov) nevídanom mieri a prosperite a takéto reči sa zdajú skoro ako trochu teatrálne slová starozákonného proroka, dramaticky sa nesúce vetrom púšte. Za týmito pozorovaniami si však navzdory tomu stojím a považujem ich za blízke pravde. Človek je predsa tvor, ktorý v sebe nesie nevýslovnú túžbu po trvaní. Tak ako všetky generácie doteraz, aj my so svojimi vnútornými konfliktmi niekedy nevedomky zápasíme každým krokom vpred, otvorením očí, zdvihnutím sa z postele. Aj keď niekedy len vyhýbavo unikáme, každý moment nášho života je istou odpoveďou na naliehavé otázky po našej vlastnej identite. Avšak dokedy budeme unikať? Nejeden čitateľ už možno dostal pocit, že v návale filozofických úvah som vlastne zabudol, o čom som tento článok začal písať. Ako do tohoto všetkého teda zapadá Avicii a jeho dedičstvo? Tragédiu jeho konca môžeme pochopiť aj ako veľmi jasnú výstrahu: nedá sa utekať večne. Hudba, pre našu generáciu aj tá Aviciiho, nám ponúka vzácnu možnosť odľahčiť svoju myseľ a prináša radosť skrze jednoduché a jasné prostriedky, slúži ako antidepresívum a spôsob psychohygieny v momente, keď je toho na nás proste veľa. Avšak, tak ako v Aviciiho prípade, keď sa únik a odreagovanie stane našou jedinou zbraňou a na naše vnútorné otázky nebudeme bolestivo hľadať odpovede, ku skutočnému žitiu a trvalej spokojnosti sa nepriblížime. Skôr či neskôr sa vydáme na zostup do tupej nudy, apatie a prázdnoty; do Avīci.
_________________________________________________
Použité články:
Kate Bain. Avicii: the poster boy for EDM who struggled with the spotlight.
Guardian, April 21, 2018
https://www.theguardian.com/music/2018/apr/20/avicii-appreciation-the-posterboy-for-edm-who-struggled-with-the-spotlight
Jessica Pressler. Avicii, the king of Oontz Oontz Oontz. GQ.com, March 29, 2013.
https://www.gq.com/story/avicii-tim-bergling-profile-gq-april-2013

Filip Badiar

korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: unsplash.com

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

9 komentárov k “Avicii: Identita a únik

  1. Pre mna dost komplikovane odborny clanok.Ani som ho nedocital.
    Aviciiho mam rad a aj ja som sa zamyslal preco spravil to co spravil.
    Je to o hladani šťastia.

  2. Postrehy a myšlienky v článku sú dobré, ale forma im dosť škodí. Prečo autor píše tak komplikovane? Miestami sa mi až zdalo, že sa pred čitateľmi predvádza svojou slovnou zásobou a komplikovanými formuáciami. Išlo teda o sprostredkovanie myšlienok, alebo vyzdvihnutie samého seba…?

    • Šimon, vďaka za tvoj komentár, som rád že si v článku našiel zaujímavé postrehy. Ku tvojim výhradam: Rád sa pri písaní vyjadrujem aj za pomoci slov a formulácií mimo bežnej slovnej zásoby, a preto môj štýl príde niektorým ľuďom ako komplikovaný. Tento štýl písania je mi autentický, považujem ho za svoju prednosť a rád sa ním prezentujem. My Slováci často trpíme komplexom, pri ktorom sa bojime sebavedomo prezentovať svoje talenty, lebo je to zvyčajne označené za predvádzanie sa, egoizmus alebo namyslenosť. Týmito nálepkami bohužiaľ aj sami často označujeme tých, ktorí sú v niečom dobrí a neboja sa to ukázať. Problém je zrejme jednoducho v tom, že ti môj štýl písania nevyhovuje. Tento článok svojím obsahom a dĺžkou pochopiteľne nie je zameraný na masové čítanie a jeho forma tomu zodpovedá.

    • Zdar Šimon, v tomto prípade nesúhlasím. Myslíš si to isté aj o Aristotelovi? Je Etika NNikomachova celkom fajn dielko, ale škodí jej, že je napísaná komplikovane? Niežeby som Etiku a tento článok dával na jednu úroveň, ale iste rozumieš čo chcem povedať. Osobne niekedy potrebujem čítať texty, ktoré sú omnoho komplikovanejšie, ako môj štandard, už len preto, aby som čelil intelektuálnej výzve.

      • Filip & Peter: vyjadrujem vďačnosť za reakcie. S Etikou Nikomachovou som do osobného styku neprišiel, zaoberal som sa len Poetikou, no ubezpečujem vás, že po 6 rokoch štúdia filológie som mal kvantum skúseností so značným množstvom textov vyznačujúcimi sa komplikovanou formou a/alebo obsahom. Problém z toho dôvodu teda nespočíva v skutočnosti, že by som nezvládal čítať texty náročného charakteru. Osobne dokonca taktiež často preferujem formulácie za pomoci slov spadajúcich do marginálnych sfér lexiky.

        Ad Filipov komentár ohľadom obáv z predvedenia talentov na základe možnej dizenterpretácie adresátmi: V zásade súhlasím, dokonca i moja osobná skúsenosť je (nakoľko to môžem relevantne posúdiť) podobná ako tvoja a taktiež považujem schopnosť používať komplikovanejšie termíny a koncepty za prednosť. Ospravedlňujem sa, ak ti teraz, Filip, pripíšem niečo, čo sa nezhoduje s realitou, no považujem za problematické považovať komplikovanejší štýl vyjadrovania sa automaticky za pozitívum. Myslím, že je na mieste spomenúť maxim “Know your audience” a prispôsobiť tomu svoj prejav. Taktiež zastávam názor, že skutočným kumštom je schopnosť vyjadrovať zložitejšie koncepty jednoduchšími a zrozumiteľnejšími formami – niečo, čo som sa (na)učil od svojich profesorov. Alebo ako tvrdil G. K. Chesterton, ktorý, mimochodom, tiež svoje eseje koncipoval relatívne náročne:

        Väčšina mechanizmu modernej reči je mechanizmom, ktorý uľahčuje prácu; a uľahčuje duševnú prácu oveľa viac, ako by bolo treba . . . Ak poviete “Spoločenský prínos neurčitého rozsudku je uznávaný všetkými kriminológmi ako súčasť našej sociologickej evolúce smerom k humánnejšiemu a vedeckejšiemu pohľadu na trest”, môžete takto pokračovať dlhé hodiny bez toho, aby sa šedá hmota vo vašej lebke čo i len pohla. Ale ak začnete: “Chem, aby Jones šiel do väzenia a aby sa Brown vyjadril, kedy Jones pôjde na slobodu”, so záchvevom zistíte, že ste prinútení myslieť (Ortodoxia 144).

        Na druhej strane, rozumiem Petrovmu prístupu čítať komplikovanejšie texty ako intelektuálnu výzvu, proti tomu sa dá ťažko nájsť nejaká námietka, a popri tom vnímam potrebu učiť sa vynakladať intelektuálnu námahu, obzvlášť v dnešnom kontexte, kde je mnoho z nás intelektuálne veľmi lenivých. Zhrnul by som to teda asi tak, že je dôležité rozlišovať medzi formou a obsahom a brať do úvahy adresátov prejavu a kontext, v ktorom sa prejav vyskytuje, a komplikovanosť nepokladať automaticky za prednosť.

        Každopádne, ďakujem za podnety do diskusie.

  3. Rád by som vedel čo pre autora znamená skutočné žitie a akú zbraň používa na vyriešene vnútorných otázok.

  4. Ďakujem za pekný článok. Pre mňa osobne to bolo pekné oživenie k článkom kde sa autor snaží vtesnať do 3 minút.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *