Až do konca

Niečo v diaľke sa začína prebíjať bližšie a bližšie. Moje ušné bubienky reagujú. Zvuk budíka sa dostáva až do môjho vedomia a ja pomaly otváram oči. Je 7:40 ráno. Pondelok. Premávka na ulici je už v plnom prúde. Obyvatelia mesta sa oddýchnutí vracajú po víkende do kancelárií. Pre mňa je však práve pondelok oddychový deň. Ako barman som posledné tri dni pracoval a túto noc som sa mohol konečne vyspať.

Pomaly vstávam z postele. Veľmi pomaly. Vonku je chladno, tak na seba hodím nejaký sveter, v kúpeľni si opláchnem tvár ľadovou vodou a v zrkadle vidím strhaného človeka. “Ty vyzeráš, že by sa Ti ešte nejaká hodinka spánku hodila,” vtipne som prehodil sám sebe s úškľabkom. Vzal som batoh s laptopom a vykročil do najbližšej kaviarne s očakávaním, že dnes niečo napíšem.

Nenapísal som. Múza sa dnes neukázala. Tak som len zhrnul svoje príhody za posledné dni do diára a zízal do prázdna alebo v lepšom prípade na mladé študentky štebotajúce pri pulte. Po pár hodinách som sa odplahočil, aby som nezmeškal jiu jitsu tréning.

Brazílsky tréner Romulo ma privítal, ako vždy, s veľkým úsmevom. V šatni som sa prezliekol do gi (športový odev medzi laikmi nesprávne označovaný ako kimono pozn. redakcie) a uviazal opasok. Toto je pre mňa vždy akýsi magický moment. Priam až spirituálny! Ťažko popísať. Vyšiel som von, poklonil sa a vkročil na žinienky. Privítal som sa s chlapmi, je radosť vidieť všetkých týchto mužov. Poháňajú ma, inšpirujú ma. V tom tréner zreval: “Vitajte všetci, poďme na jiu jitsu! Rozcvičte sa!”

Prvým krokom bol technické postavenie. Otočil som sa chrbtom a padol na žinienku. V momente, keď sa moje telo dotklo žinienky, čosi sa zmenilo. V mojej mysli. Bolo to ako elektrický impulz, ktorý vysielal jednoznačnú správu nervovému systému. “Dnes to bude dobrý tréning!”, blyslo mi hlavou. Možno len často opakovaný zvyk, pri ktorom viem, že bude nasledovať niečo dobré tak, ako tie Pavlovove psy, keď slintali po tom, ako počuli cinknúť zvonček. Rozohriatie som dokončil ako jeden z prvých a nedočkavo si sadol. Tréner prešiel doprostred, vzal jedného študenta a predstavil nám techniku na tento týždeň, ktorú sme potom dlho precvičovali.

A ako vždy, koniec každého tréningu je zápasenie. Dvaja chlapi, šesť minút. Kto z koho! Cieľom je prevziať kontrolu. Nie, nestal sa zo mňa hrdina. Nie, neuškrtil som chlapa s čiernym opaskom. Ale stalo sa niečo, na čo sa teší každý, kto tento šport trénuje. Moja myseľ, moje telo sa dostali do stavu, čo by angličtina nazvala “flow”. Keď som na žinienke, veľakrát oponent leží na mne, kontroluje situáciu, kvapky jeho potu mi padajú do tváre a v tej chvíli musím byť absolútne prítomný. Nemôžem predsa rozmýšľať nad tým, čo mi včera nakázal šéf alebo či stihnem dnes nakúpiť. Nie! Som absolútne prítomný, lebo mi ide o krk. Určite chcem dať do toho to najlepšie, čo v sebe mám. Chcem byť obratnejší, odolnejší, rýchlejší. Dnes chcem byť lepší ako včera!

Po dvoch skvelých zápasoch Romulo zastavil hodinu. Chcel nám niečo povedať. Pokojne sa na nás všetkých pozrel a spustil:

“Viete, chlapi, začínam si všímať akýsi trend. Keď zápasíme, tak je to na šesť minút, čo všetci viete. Ale chlap veľakrát po minúte či dvoch padne, že nevládze, že počkaj. Chvíľu si oddýchne a potom opäť pokračuje, kým zase po minúte nepadne, že potrebuje rýchlu pauzu. Nie! Chlapi, myslíte si, že tam vonku bude niekto na Vás čakať, kým si oddýchnete na chvíľu? Nie, skočia po Vás a vylomia Vám väzy alebo dolámu ruky. Nechcem, aby ste to takto robili. Chcem vedieť, že vždy, keď vkročíte na tieto žinienky, tak do toho dáte to najlepšie, čo v sebe máte. A vy viete, že to v sebe máte. Ide o Vašu česť! Aj keď súper vyhrá a podarí sa mu prevziať kontrolu, nevzdávajte sa okamžite. Nadýchnite sa, rýchlo sa vráťte naspäť a začnite odznovu. A znovu a znovu. Až do konca. Len tak si zachováte česť, len tak môžete vyhrať. A keď aj prehráte, skúšajte až do konca, až do pomyselnej smrti. Zomrite čestne! Preto tu sme a preto trénujeme. Chceme byt lepšími, každý deň jeden krok. Dajte do toho to najlepšie, čo máte.”

Asi tak nejak znela jeho reč. Všetci sme boli ticho a premýšľali nad slovami, ktoré nám práve adresoval. Neviem, ktorý z nás spôsobil, že nám chcel toto povedať, každopádne som si to zobral k srdcu. To neboli slová venované len tréningu, to boli slová, podľa ktorých by sa mal muž, človek, riadiť každý jeden deň, až do toho posledného. Die trying, die with honor!

Vyzval  som ďalšieho chlapa. Presúvali sme sa po žinenke, bojovali o kontrolu. Čo ďalej? Presuň sa tam, polož ruku tam, zatlač na jeho koleno, prehoď ho na druhú stranu, kry si krk. Pokojný dialóg mi prechádzal mysľou. Flow! A aj keď fyzicky bolo moje telo vyčerpané, zaliate potom a vo veľkom napätí, vo vnútri som si to užíval. Aj v tomto zápase sa mi darilo. Už som ho takmer prinútil zabúchať dvakrát o tú žinienku, keď v tom hodiny odzvonili šiestu minútu. Obaja sme padli na zem. Vysilení! Zostal som ležať, nemal som síl. Toto kolo som jednoznačne vyhral. Pre mňa samotného to bol ďalší jeden malý úspešný krok vpred, pretože som videl, že moje každodenné úsilie niekam smeruje, stávam sa lepším. Na malých krôčikoch záleží najviac. Slzy sa mi snažili vryť do očí. Od bolesti? Z vďačnosti? Pomaly som vstal a pozrel na Romula. Z diaľky prehovoril: “Skvelá práca Michal, výborne! Tak sa mi to páči!” Prikývol som s úsmevom, odkráčal k môjmu poslednému súperovi, podal mu ruku a úprimne poďakoval.

Po tomto mi to nedalo a ešte raz som si dal šesť minút. Aj tie boli skvelé. Čím to bolo, že som si to dnes tak extrémne užil? Nebol som predsa unavený z víkendu? Bolo to tou rečou, ktorú nám Romulo venoval?

Chlapi tam vonku. Zhrniem to jednoducho, čokoľvek vo svojom živote robíte, robte to poriadne a dajte do toho všetko, čo máte. Len vy sami viete povedať, či ste do toho dnes dali všetko, čo ste mohli, nikto Vás nemôže skontrolovať. Česť a integrita sa nedajú merať. Nikto iný ich za Vás nemôže pocítiť. Takže, ak sa dnes večer vrátite domov presne s takýmto pocitom, tak potom ste vyhrali ďalší deň. Zachovali ste si svoju česť. Bol to dobrý deň!


Korektúra: Jana Lászlóová

Michal Marko

Michal Marko

Michal je model a profesionálny barman žijúci v San Franciscu. Je nadšeným dobrovoľníkom v neziskovej organizácii ManKind Project pomáhajucej mužom a je členom mužského kruhu. Nikdy nepohŕdne dobrým jedlom, slovenským pivom, posilňovňou či inšpirujúcou knihou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *