Bol som v Tactical Combat Academy

Je veľmi zaujímavé čítať v našom magazíne články ako tento, alebo tento. Inšpirujú, nadchnú, ale často zapadnú prachom. Moje vnútorné nastavenie ma občas ženie do toho, aby som sa naučil niečo nové. A tak som sa naučil pliesť krúžkové brnenie, čo to o posilňovaní, točiť s firepoi, niečo málo o nožoch, prebaliť dieťa, fúknuť do fujary… A strieľať z pištole.

Tactical Combat Academy poskytuje kurzy, semináre a školenia streľby, sebaobrany, taktiky a veľa ďalších vecí. Hlavným inštruktorom je Gabriel Trojčák – okrem iného bývalý inštruktor streľby a taktiky v 5. pluku Špeciálneho určenia v Žiline. Podrobné info si môžete pozrieť na ich webe sami rovnako ako ja.
Virtuálne som občas hodil okom smerom k ich videám, ale reálnu skúsenosť som s TCA nemal až do chvíle, keď som sa prihlásil na kurz Pištoľ 1.
Prečo?
Lebo vedieť je vždy lepšie ako nevedieť. A poviem vám, že to stálo za každý cent a investovanú sekundu.

Nikdy som pištoľ v ruke nedržal, a teda ani žiadnu nevlastním, ale sebavedome som bol vždy presvedčený, že by som to zvládol, veď som to videl tisíckrát vo filmoch. Ráno pred kurzom však ego postupne schádzalo dole a v hlave sa množili otázky o tom, ako a či to zvládnem, koľko hanby si narobím, alebo či ma zúfalý inštruktor nepopraví na mieste.

Dobehol som na poslednú chvíľu (ok, meškal som) a partia chlapov už stála nastúpená okolo inštruktora. Všetci v maskáčoch, ustrojení, ako sa patrí, iba ja som svietil v plátenných teniskách, rifliach a obľúbenej fialovej mikine.
Hneď od začiatku bolo veľmi jasne vidieť, že Gabriel Trojčák si je istý tým, čo hovorí. Pokojný, rozvážny hlas, informácie z dennej praxe, skúsenosti z prvej ruky. Počúvame o nosení pištole, púzdrach a kam patria zásobníky.  Niektorí z chlapov sú policajti, ale aj oni dostávajú nový pohľad na zabehané rutiny. Po celý čas prší, ale všetci sa tvárime, že sme si to nevšimli. Kto by chcel pred elitnými vojakmi vyzerať ako slaboch?

Dostávam do ruky Glock a prechádzame “safety drill”. Napriek všetkej snahe robím chyby. Prichádza inštruktor, opravuje ma, radí, na čo dať pozor. Profi prístup bez toho, aby som sa cítil ako idiot. Je zaujímavé, koľko adrenalínu mi dokáže nahnať kus plastu a kovu. Sústrediť sa nie je pre mňa jednoduché.

Postupne sa dostávame k streľbe. Aj tu znova iba podčiarknem, že v TCA vedia, čo robia. Rozfázované kroky, ktoré sa postupne spájajú a vytvárajú celok, dávajú zmysel aj mne, bojovému analfabetovi. Všetko sa pomaly automatizuje, ale aj tu robím chyby. Znova sa stretávam s ústretovými radami. Učím sa tasiť zbraň tak, aby to malo logiku a filmové predstavy ostávajú za mnou. S obdivom sa pozerám na strelcov, ktorí na rozdiel odo mňa mieria a vystrieľali do svojho terča dieru. Môj terč vyzerá skôr ako po krycej paľbe počas epileptického záchvatu.

Tri hodiny preleteli, ani som si nevšimol. Nestal sa zo mňa žiadny John Wayne, nie som dobrý v streľbe, ale verím si v bezpečnom zaobchádzaní so zbraňou, rozumiem, ako ju držať, viem, kam patrí pištoľ a prázdny zásobník. Progres z nuly. A to všetko len vďaka kvalitnému vedeniu inštruktorov.

Pohybujem sa po seminároch a kurzoch nejaký čas, ale ukončenie tohoto bolo rovnako pôsobivé ako jeho priebeh. Keď máte kvality nadobudnuté od špeciálnych jednotiek z rôznych kútov sveta a bojových misií, tak by vám mohlo byť jedno, čo si myslia “amatéri”. Napriek tomu si hlavný inštruktor vyžiadal spätnú väzbu očakávajúc aj negatíva.

Pokojne si to celé zopakujem a pridám aj pokračovanie. Aby som dokázal niekomu ublížiť zbraňou? Vôbec nie. Naopak. Aby som nikomu v krízovej situácii neublížil svojou nevedomosťou.
Lebo vedieť je vždy lepšie ako nevedieť.

korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: domáci archív