Život muža

Divočina

Niekoľko týždňov sedím doma. Zaplavený svetlom monitora, vedľa hlavy mikrofón, telefón prijíma notifikácie. Riešim online klientov, absolvujem videocally, preposielam fotografie, z reprákov hrá hudba, počúvam podcasty. Píšem, radím, počúvam. Zabalený v kokone techniky. 

Niekoľko týždňov sedím doma. Zaplavený svetlom monitora, vedľa hlavy mikrofón, telefón prijíma notifikácie. Riešim online klientov, absolvujem videocally, preposielam fotografie, z reprákov hrá hudba, počúvam podcasty. Píšem, radím, počúvam. Zabalený v kokone techniky. 

Každý rok sa to na čas zmení. Les sa mi zavrie za chrbtom, nadhodím si batoh a počúvam svoj dych. Štyri dni potu, námahy, pozorovania oblohy. Žiaden stan, hotel alebo posteľ, iba večerný oheň a banda chlapov. Cez deň aj v noci prijímam počasie tak, ako prichádza. Keď leje dážď, alebo praží slnko, jednoducho ideš ďalej. Za celý ten čas neviem o svete takmer nič, pretože ma v ňom máločo skutočne zaujíma. Minulý rok som sa kúpal nahý v potoku, ráno počul dupot koní, klepal sa zimou, keď padala rosa, jedol len to, čo sme mali so sebou. A tak to bolo v poriadku.

Niečo sa s mojím telom udeje, keď ho vytiahnem z komfortu. Nie len s mojím. Čosi sa udeje s telom každého človeka. Akoby existovali časti mozgu, ktoré sa zapnú a také, ktoré načas prestanú riešiť podnety. V divočine ma nezaujíma kto je prezident, nepremýšľam koľko mám na účte, ani o tom, či potrebujem vymaľovať byt. Keď leje tak, že je jedno či si oblečený alebo nie, nič z toho mi nepripadá dôležité. Oheň, voda a jedlo, to sú skutočné priority. Námaha v divočine mi mení perspektívu. 

Tých pár nocí v horách spôsobí, že matrac, na ktorý sa doma sťažujem, alebo voda v rúrkach sú moderné zázraky. Jedna moja časť miluje divočinu a námahu, druhá je nadšená z civilizácie a komfortu. Cítim však, že súčasnosť vedie Homo sapiens k pôžitkom… a mdlým, slabým telám.

To, čo som spoznal v divočine môže iba ťažko niečo nahradiť. Ide o prekonávanie prekážok a zároveň pocit, že si súčasťou niečoho väčšieho. A necítim to tak iba ja. Každý rok je tam spolu so mnou partia ozajstných mužov. A všimnite si, aké nadšenie žnú reality show o prežití. Je to v nás. Tisícky ľudí sa vrhajú do blata s túžbou byť Sparťanmi, Tvrďákmi a premýšľajú, či by prežili v Hunger games. 

Dokážem byť moderný, civilizovaný gentleman. Ale gentlemanmi sme nanajvýš stovky rokov, omnoho dlhšie sme boli divokí. Inštinkty sa nedajú len tak vymazať. Minimálne tie moje ma rok čo rok prosia, aby som vypol počítač, neplánoval mentoring, nepísal články, ale zobral nôž, batoh a vypadol do hôr. Takto ma stretnete v lesoch strapatého, s bradou a v prepotenej, potrhanej košeli. Hlavne nadšeného, že som uprostred krásneho násilia.

Rád sa vrátim do civilizácie, som vďačný za to, čo mi poskytuje. Potrebujem však oboje. Raz za čas urobiť aspoň krok mimo komfortu a nakŕmiť inštinkt. Kým sa to podarí, musí mi stačiť studená sprcha ráno, váhy pri tréningu, chladný vietor, vyliezť na strom. Príroda ponúka mnoho výziev. Sme stavaní im čeliť. Verte mi.


Korektúra: Barbora Sujová
Fotografia: Tomáš Trn

One Comment

  1. Avatar

    …presne tak, to krásne je v nás….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*