Starec
Sedím v kresle. Všade je ticho. Len oheň v krbe potichu praská. Uprene ho pozorujem už hodnú chvíľu. Jeho teplo ma zohrieva.
Premýšľam nad životom. Ako ďaleko som to dotiahol a kam ma to až doviedlo. Nie som milionár a myslím, že už to ani nestihnem. Chcel by som to? Ani nie, tak nejak to nikdy nebola moja priorita v živote. Som chudobný? To tiež nie, vytvoril som veľa krásnych a prosperujúcich projektov, ktoré sa o mňa na oplátku postarali. Zmúdrel som počas života. Tak často si vravím, koľko som sa toho v živote naučil. Naozaj som sa naučil? Nie som len zaslepený vlastnou nevedomosťou a ignoranciou? Neprehliadam niečo?
Nakoniec prichádzam k záveru, že to svedčí o niečom dobrom, keď takto sebakriticky hľadám chyby u seba.
Som súčasťou komunity, ktorá je silná a vzájomne sa veľmi podporuje. Niekedy ma volajú jej otcom. Tak nejak nesúhlasím, pretože tu boli otcovia predo mnou, ktorí spravili mnohé, aby som ja mohol spraviť trošku. Táto komunita ma previedla veľmi naplneným a krásnym životom. A moja rodina? Zvládli sme to s mojou drahou. Vychovali sme úžasné deti, ktoré sa teraz už rozutekali po svete. Úprimne, stal som sa hrdým otcom. Stal som sa hrdým manželom. Stal som sa hrdým mužom. Hrdým, no skromným zároveň.
Skláňam hlavu preč od ohňa a upieram pohlaď na moje ruky. Po celý svoj život som sa na moje ruky pozeral s obrovskou vďačnosťou. Ako mi len tieto ruky boli šikovným pomocníkom. Skvelý nástroj, ktorý mi Boh dal. Pomohli mi, keď som sa potreboval najesť, postaviť dom či zarobiť na výplatu. Pomáhali mi, keď som každý deň z postele vstával a išiel na ďalší tréning, no podporili aj mojich milovaných, keď som im mohol vrúcne objatia darovať. Ďakujem! Moje ruky sa však časom zmenili. Už nie sú mladé, pružné, plné sily. Dnes už je na nich množstvo vrások, pochudli a aj moc sa z nich vytratila. Sú to ruky starca, stále mi však slúžia.
Vstávam z kresla a trochu ma pichne v boku. Na to som si už tiež zvykol. Ale inak, stále mám dosť energie. Bojové umenia a cvičenie ma zocelili v mladosti a udržujú pri sile a zdraví v starobe. Svižne sa približujem k zrkadlu, ktoré je vedľa krbu. Jediným zdrojom svetla je oheň a ten hádže búrku lúčov na moju tvár. Pozerá sa na mňa starý muž. Odzrkadľuje sa predo mnou veľa skúseností. Roky zanechali istú stopu na mojom tele, na mojej tvári. Je to však zlé? Nie, vôbec. Stal sa zo mňa mudrc. K tomu sú roky potrebné. Život zo mňa kráľa vytesal a posadil na trón kráľovstva. Akého kráľovstva? Môjho vlastného kráľovstva, môjho života. Stal som sa pánom svojho osudu, kapitánom mojej duše. A milovník? Ako mladý som bol veľký milovník. Avšak mal som tendenciu si odopierať, aby mal bojovník vo mne čas vybojovať dobrý život. Obaja vo mne vždy žili v akejsi rovnováhe a podporovali sa navzájom. Išli sme krásnou cestou a svet zmenili k lepšiemu. Po tvári mi prechádzajú vrásky a šedivé vlasy mi pripomínajú moju starobu. K môjmu veku sa pomaly približuje tretia cifra. Žil som dobrý život? Pochopil som to?
Muži, takto sa pozerám ja na samého seba o desiatky rokov neskôr. Takto som dnes uvažoval o sebe ako o starcovi, ktorým sa jedného dňa stanem. Aký chcem žiť život? A žijem život rád? Viem zaň bojovať a prevziať kontrolu? Robím to najlepšie, čo môžem, aby sa svet stal aspoň o trochu lepším miestom a inšpiroval ostatných?
Premýšľaj, no nie až príliš a hlavne konaj. A to všetko rob deň za dňom, malé rozhodnutia správnym smerom… deň za dňom…
PS: Akákoľvek podobnosť s najnovším trendom starcov na sociálnych sieťach je čisto náhodná, no o to viac nás približuje k tomu, čo som sa snažil vykresliť.
–
Korektúra: Jana Laszloova
Fotografia: unsplash.com
