Otočil som televízor obrazovkou do steny

Otočili sme televízor obrazovkou do steny! Bolo to veľmi dramatické. Prečo? Nie, nie sme hard-core odporcovia televízie a nerestí, ktoré prináša. Klasickú televíziu dokonca ani nemáme. Jednoducho sme vyradili našim deťom pravidelnú rozprávku z denného programu.

Krik, jačanie a teror

Mohol som televízor odniesť z izby, rituálne ho rozmlátiť alebo podarovať susedom oproti, ale nechcel som. Vidím zmysel v tom, keď učíme naše deti sebakontrole. Sebakontrola znamená, že niektoré veci nedostaneš hneď, aj keď sú to tie najlepšie veci.

Koniec rozprávky u nás mnohokrát znamená krik, jačanie a niekedy aj tzv. „meltdowns”. Pre deti vo veku 3 rokov je toto častokrát prirodzený prejav nesúhlasu, ale LCD-čko v obývačke to len umocňovalo a robilo intenzívnejším v bežných situáciách v parku alebo v obchode, keď sme vysvetľovali, že nanuky na jeseň sa veľmi nehodia.

Za všetko môže televízor? Nie. Ale chcem svoje deti učiť disciplíne a tvorivosti. Myslím, že moje rozhodnutie otca symbolicky zneprístupniť televízor od tohto momentu, bol dobrý krok.

Je veľmi netypické mať ho naopak, ale funguje to!

„Sebakontrola znamená, že niektoré veci nedostaneš hneď, aj keď sú to tie najlepšie veci.”

Zlyhal som

Možno si povieš: „Veď ty si otec, ty to musíš sledovať!” A máš úplnú pravdu. Nie som obeť systému ani prefíkaných tvorcov rozprávok. Rozprávka je fantastický spôsob ako zresetovať deň alebo si oddýchnuť pri viacerých deťoch. Je to veľmi ľahká pomoc. Bolo mi mnohokrát jednoduchšie zabudnúť na druhú stranu mince.

Zlyhanie však znamená, že to musíš skúsiť ešte raz a lepšie. Myslím, že mnohí rodičia si prešli rovnakým príbehom a mnohí si ho ešte len napíšu.

Deti sa vedia hrať

Doma sa zmenili tri veci.

Po prvé, deti sa vedia hrať! Majú schopnosť bežať dažďovým pralesom, liezť po lanách a tvoriť príbehy s hračkami zo svojej izby. Vystačia si a nepotrebujú externý impulz.

Po druhé, posledné dni rozhovory a interakcia viac nemajú fázu kriku a jakotu. Ľahšie sa vysvetľuje a lahšie sa príjmajú informácie.

Po tretie, hra sa neprerušuje a nekončí len preto, že deti cítia málo impulzov. Rozprávky majú pauzu a už ich to nevyrušuje. A navyše, prejavujú väčší záujem o svet okolo.

„Zlyhanie však znamená, že to musíš skúsiť ešte raz a lepšie.”

Úloha otca

Čo to znamená v praxi pre rodičov? Menej rozprávok = viac pozornosti a práce. Nie všetky (a niekedy ani tie naše) sa vedia hrať samé. Potrebujú kamoša, zobrať na bicykel alebo sa naháňať po ihrisku. Pre mňa to je však dobrá správa! Prečo?

Moja dcéra ma častokrát vtiahne do hry. Obrazovka viac neukrajuje z nášho večerného alebo denného času. Môžeme si čítať, stavať železnicu, schovávať sa po byte, kresliť si alebo sa len tak blázniť.

Inými slovami, uvedomujem si vzácnosť času a moje nasadenie v otcovstve omnoho intenzívnejšie.

Kde začať?

Ak si sa ocitol v podobnej situácii, jednoducho otoč televízor.

„Challenge”, ktorý sme vymysleli našim deťom, sme si adoptovali aj my s manželkou. Chceme byť 100% autentickí a fair a tak nepozeráme do obrazovky ani my, pretože chceme ísť príkladom. Začni tam.

Môj tip? Aj v knihách sú rozprávky. Vymeň ich!

„Ak si sa ocitol v podobnej situácii, jednoducho otoč televízor.”

Dnes som našiel video live stream z NASA, ktorý beží na internete 24/7 a pozeral som vesmír. Moja staršia dcéra sa ku mne pridala a rozprávali sme sa o gravitácii, planétach a kde chodia astronauti na toaletu. Má ešte len 3,5 roka, takže určite všetkému nerozumie, ale viem, že tento moment by som nikdy nemal, ak by v ten večer išiel jej pravidelný program na YouTube. Zaspávali sme spolu s encyklopédiou v ruke.

–
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: stocksnap.io