Hike the Fatra

 

Sú 4 hodiny ráno, keď vstávam s pocitom, že ma zabolela oblička. Pred dvomi týždňami som zažil ranný odvoz s kolikou v sanitke do nemocnice, čo nebolo pre mňa nič povzbudivé. Pozriem sa na dvojmetrového Milana, ktorý vstáva dolámaný z môjho 1,8 metrového gauča. Po včerajšej konferencii Aký otec, taký syn som aj tak veľmi nabudený užiť si čo najviac špiny, blata a bolesti. Rozhodli sme sa prejsť dvojdňovú túru za jeden deň, presnejšie prechod Malou Fatrou zo Strečna až do Zázrivej.

Balíme všetky veci a Hotel mama s najlepšou kuchárkou pripravuje praženicu pre 3 ľudí z 12 vajec. Ranný pocit neistoty z toho, čo nás čaká, však brata vracia naspäť do postele, a tak na tento kulinársky zážitok o pol 5 ráno zostávame dvaja. Bielkovinový deficit máme vyplnený, a tak pripravujem ešte smoothie z toho najlepšieho, čo sa našlo. Máme pár minút do odjazdu vlaku.

Vonku nás už čaká nadšený štvornohý priateľ Dino. Z nášho nasadenia šípi, že prvé športové výkony hodné medaily sa budú musieť podať už cestou na vlak. Sedíme vo vlaku, za sebou máme 4 hodiny spánku a pred sebou očakávanie veľkého dobrodružstva. Čakalo nás 37 km v Malej Fatre zo Strečna do Zázrivej v ťažkom blatistom teréne a nastúpaných 3000 výškových metrov. V prvých minútach udávam rýchlejšie tempo, takmer poklus, no môj parťák sa zatiaľ nechytá. Moje vnucovanie spôsobu, akým pôjdeme, začalo pôsobiť až po dvoch hodinách a po prvom pive na Chate pod Suchým.

Prvý výstup na Suchý vrch je úplná paráda, síce je pod mrakom, no neprší a poriadne sme sa už zahriali. Pokračujeme ďalej od Suchého vrchu po hrebeni. Vstupujeme do totálnej hmly a cítime, že ďalej to bude veľmi epické. Pýtam sa Milana, za čo chce dobrovoľne obetovať toľko agónie bolesti. Zhodneme sa, že za naše budúce ženy, a to bude určite stáť za každú kvapku vody, čo tu nasajeme. Začína liať. Mám so sebou aj vodeodolný foťák, ktorý som mnou prešiel Nepál, no aj tak zatiaľ nie je čo fotiť, možno sa neskôr ukáže nejaká fantázia.

Medzi nami nastalo ticho. Kráčame spolu, ale zároveň oddelene, lebo Milan spomaľuje v tempe. Dino zatiaľ behá medzi nami, akoby medzi checkpointmi. Máme za sebou pár hodín kráčania, a tak si na našej prvej zástavke dávame nejaký chlebík, klobásku a ľadové smoothie. Hodnotíme, akí sme obidvaja mokrí. Milan má vraj ešte sucho v topánkach, no nezdá sa mi to. Za chvíľu začalo nielen brutálne liať, ale aj snežiť. Padajú ľadovodažďové krúpy a voda zateká úplne všade. Za chvíľu nemám na sebe ani jedno suché miesto, a teda nemám si ani kde odložiť Iphone. Myslel som si, že prežije aj horšie, no tento deň bol jeho posledný.

Väčšina ľudí, ktorých sme stretli, mali pršiplášť, ale my nie. Nikdy sme nič také nebrali so sebou, vždy som sa totiž spoliehal na moje kvalitné a nepremokavé veci, ale od dnes už asi nebudem. To, čo je najdrahšie, určite nie je aj najlepšie. Raz a zas life rules. Zachvíľu sme v polke cesty, je brutálna zima a ruky zamŕzajú. Musíme sa poriadne hýbať. Z ničoho nič na cestičke stretávame malého chlapca, ktorý kráča akoby nikoho nemal. Zastavím ho a pýtam sa, či je tu sám. Našťastie, ocino ide hneď za ním, verím, že ich to oboch naplní zážitkami, lebo vyzerali very happy.

Ďalej je pred nami Veľký Kriváň a odbočka od cesty. Zhodnotíme čas, že to nestíhame a ideme ďalej. O 15 minút sme dole pri lanovke Vrátna. Otočíme náš zrak do diaľky späť na Kriváň, a tam slniečko. Obviňujem Milana zo všetkého, pretože sa ho rozhodol obísť, ale zároveň sme radi, že sme v polke. Zbehneme dole ku lanovke, dotankovať. Krásne svieti slniečko, je to epicky romantické. Dino zaujal všetkých turistov. Chvíľka eufórie, slniečko a aj Iphone umrel z tej radosti.

V momente, ako sa pustíme do nášho ,,slimačieho tempa“, hneď začne pršať. Zamrznuté ruky, prichádza hlad a vietor prehlbuje zimu na -1° C. Mňa už prešlo všetko nadšenie z poklusu dole kopcom. To blato je neskutočne šmykľavé. Musíme sa zastaviť a napriek tej zime zrazu vykukne slniečko. Pre nás veľký zázrak, pozdrav od Všemocného. Začneme rýchlo ničiť klobásky, vyťahujem foťák a mám pocit, že fotím jednu z najlepších fotiek v živote. Zase sa zatiahlo a my ideme ďalej, kráčame ku Stohu. Pred ním zisťujeme, že Stoh je jedna obrovská kopa blata, a tak to musíme vzdať a obísť ho. Keby sme išli cez neho, tak nás asi nájdu o dva dni v nejakej priepasti. Pri obchádzaní Stohu chytíme úplne DEJA VU, telo sa vypne, necítime nič, iba kráčame, všetko sa dokola opakuje. Neviem, nad čím premýšľať, už som premyslel všetko, ako kedysi v Nepále, cítim, že už mám dosť, ale ocitnem sa v tmavom blatistom lese úplne sám. Milan je pozadu, jedine DINO vie zvládnuť moje tempo, ale tak či tak, dychčí ako starec. Pomaly vychádzame z lesa pod Stohom a som veľmi rád, že sme sa ho vzdali. Zároveň začínam mať totálnu nechuť ísť na Rozsutec, akú som ešte nemal, lebo sa zase pustil nekonečný lejak.

Únava graduje exponenciálne, máme neskutočne zmočené veci, smrdíme ako pouličné psy. Milan každú chvíľu padá a popritom dáva nejaké kreácie. Dopíjame posledné, čo ostalo v ploskačke. Našou jedinou motiváciou vyjsť ešte na Rozsutec je naša pevná mužská vôľa a dôvod, prečo sme sa tu vôbec rozhodli ísť. Milanovi zároveň vravím najdôležitejšiu vec nášho celého maratónu, že ak sme mali so sebou niečo zlé, tak to tam určite ostalo v tom hnusnom daždi. Každý krok je ťažší a ťažší. Aspoňže cestou na vrchol sú iba samé kamene, žiadne blato.

Cítim, že sa pri tomto výstupe naozaj vnútorne posúvam a vravím Milanovi, že toto je maximum, čoho som fyzicky schopný. Dino sa nebojí ničoho, zastavuje ho až metrová skala, skúša skočiť, ale jeho pohon 4×4 labky zlyhá taktiež. Vystrašený zbehne dole, musíme si nejakým spôsobom pomôcť. Už sme skoro na vrchole, prichádza fantastický pocit a smäd za pivom. Samozrejme žiadne pivo v okolí, iba radosť, že je koniec, že sme tu a že môžeme ísť domov. Cesta dole je úplná romantika, telo je však už úplne opustené, iba myseľ a nič viac. Tešíme sa na teplo slovenskej železnice a chlad slovenského piva.

Ráno sa cítime úplne rozobratí, ale keď sa stretneme s Milanom, presne vieme, čím sme si prešli. „No pain, no gain“, ale nie, teda určite to nie je poslednýkrát a pre nás dvoch kedysi mladých bláznov sú takéto veci veľmi silné a dokážu nás posúvať ešte ďalej, ako sme si kedy vedeli predstaviť.

Marek Mičuda


 

 

 

 

 


korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: archív autora

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *