Keď oceľ brúsi oceľ: Sila “Master Mind“ skupín

Keď sa počas jedného interview Napoleon Hill pýtal Andrewa Carnegia, na tajomstvo jeho úspechu, Carnegie odpovedal, že ho môžeme vypátrať “v súčte myslí“ jeho spoločníkov, manažérov, účtovníkov, chemikov a podobne. Túto kombinovanú silu myslí nazval “Master Mind“ a vyjadril sa, že stála za každým jeho úspechom.

Podľa Hilla táto sila nestojí iba za úspechom Andrewa, ale je tajomstvom úspechu všetkých veľkých ľudí a taktiež “základným kameňom všetkých väčších osobnostných úspechov“.

Čo to je “Master Mind“?

Kniha Napoleona Hilla Zákon úspechu definuje „Master Mind“ ako myseľ, ktorá sa vyvinie z harmonickej kooperácie dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí sa spoja za účelom dosiahnutia určitého cieľa. Hill veril, že táto myseľ bola vytvorená z energie ( ktorú nazval “elektróny éteru”) a že tieto energie skombinované dokopy mali buď nešťastný, alebo šťastný efekt, keď sa dve osoby stretli. Keď sa teda dve mysle stretnú, sformujú tretiu myseľ, aj keď nie nevyhnutne Majstrovskú. Aby sa sformovala táto „Master Mind“, musia jedinci v skupine oplývať pozitívnou energiou a musia zdieľať spoločný cieľ. A čo je najdôležitejšie, jednotlivci musia byť spolu v úplnej harmónii. Keď sú tieto podmienky splnené, vznikne „Master Mind“. Každý jedinec má teraz prístup do tejto tretej mysle a môže z nej čerpať inšpiráciu a nabiť svoju myseľ a mysle všetkých jedincov v skupine. Hill to opísal takto:

“Každej osobe v skupine je umožnené kontaktovať a nabrať si znalosti cez “podvedomé“ mysle všetkých ostatných členov skupiny. Táto sila sa stane skoro ihneď povšimnuteľnou, dokazujúc sa vo väčšej predstavivosti a podvedomí, ktoré sa javí ako šiesty zmysel. Cez tento šiesty zmysel vám nové nápady a myšlienky priam prebleskujú v hlave. Ak sa celá skupina stretne, aby rozoberali problém, nápady a myšlienky, týkajúce sa onoho problému, začnú skoro doslova tiecť do myslí ostatných. Tieto nápady preberajú formu a podstatu problému, ktorý okupuje myseľ jednotlivca. Myseľ každého jednotlivca sa stane akoby magnetom, priťahuje nové myšlienky a myšlienkové stimuly tých najviac praktických a organizovaných riešení…“

Moment, moment… Čo?

Pán Hill mal toho veľa čo povedať o úspechu ako takom a veľa vecí z toho bolo aj pravdivých. Ale pre mňa osobne sa jeho záľuba pre pseudovedu a secretovský žargón často stavia do cesty tomu, čo chce povedať.

Takže, dovoľte mi vysvetliť pojem „Master Mind“ priamo a po lopate: Viac hláv – viac rozumu a oceľ sa brúsi oceľou. Keď sa muži spolu stretnú, aby uvažovali nad novými nápadmi, diskutovali, debatovali, prijímali kritiku, ale aj inšpiráciu, vtedy rastieme a živíme nové názory, počas toho ako upravujeme tie staré. Výber spoločníkov nás ovplyvňuje aj podvedome: buďte často s ľuďmi, ktorí sú ambiciózni a vedia, kam to chcú dotiahnuť, a časom zistíte, že aj vy chcete niečo dosiahnuť. Strávte čas s pesimistami, lenivými ľuďmi a čoskoro sa prepadnete na ich level. Stretávanie sa v “Master Mind“ skupinách s cieľom vzájomného zdokonalenia sa, vás môže posunúť omnoho ďalej, než by ste sa kedy dostal sám.

O tom, ako si zostaviť vlastnú “Master Mind“ skupinu, budeme rozprávať inokedy. Teraz vám ponúkame pár príkladov: 4 rozdielne druhy “Master Mind“ skupín z histórie, ktoré zvýraznia a podčiarknu silu a možnosti, ktoré môže taká skupina ponúknuť.

INKLINGOVIA

Dve klasické literárne diela, Kroniky Narnie a Pán prsteňov, boli vylepšené a obrúsené v Oxforde v Anglicku. Skupina sa volala Inklingovia a pozostávala z takých skvelých básnikov a spisovateľov, ako sú: C.S Lewis, J.R.R Tolkien, Charles Wiliams a Owen Barfield.

Muži sa stretávali v Lewisovej izbe na Magdalan College v utorky, niekedy v piatky večer, alebo v utorok ráno, či pred obedom v miestnom podniku Orol a Dieťa ( alebo, ako ho Inklingovia prezývali Vták a Decko). Pri čaji, fajke a pive títo spisovatelia a starí priatelia zažívali to, o čom Lewis hovoril ako „o bodaní a odrážaní dlhých, nemilosrdných a mužných argumentov“.

Členovia Inklingov si čítavali svoje diela nahlas (napr. Rady skúseného diabla – C. S. Lewis a Hobit – J. R. R. Tolkien). Zvyšní členovia potom ponúkli svoju úprimnú kritiku a komentár k tomu, čo počuli. „Problémy, o ktorých je veľmi zriedka počuť v článkoch o kritickom písaní, sme mali stále pred očami“.

Ale literatúra vôbec nebola jediná téma, o ktorej sa táto skupina bavila, dokonca to nebola ani nijako štruktúrovaná a suchopárna záležitosť. Debaty a konverzácie boli skôr bežné, voľné, prelietavajúce od dôležitosti mýtov, symbolizmu a romantiky v literatúre, k filozofii, kultúre a samozrejme viere a teológii, keďže väčšina (ale nie všetci) boli kresťania. Lewis povedal: “Stretávali sme sa… technicky vzaté, aby sme diskutovali o literatúre, ale popravde skoro vždy sme riešili niečo lepšie. Nedá sa ani zrátať, koľko im toho dlhujem.“

Tieto stretávky v Lewisovej izbe trvali od roku 1933 do 1949 a skončili vtedy, keď Tolkien dopísal Pána prsteňov. Avšak priateľské stretávky v podnikoch trvali až do Lewisovej smrti v roku 1963.

TENISOVÝ KABINET

Keď Theodor Roosevelt zaujal miesto amerického prezidenta, stal sa tak vo svojich 42 rokoch najmladším prezidentom v histórii krajiny a priniesol do Bieleho domu nebývalý lesk a vitalitu. Ako muž, ktorý si cenil aktívny život, zvykol si po obede na pár hodín zacvičiť. Spolu s ním bola na týchto jeho “čulých zábavkách“ aj skupina mužov, ktorých Theodor označoval za jeho “tenisový kabinet“. Keďže sa Roosevelt často stretol v ostrých zrážkach so starými a zatrpknutými mužmi, ktorí zapĺňali vládne kancelárie, preferoval čas s mladšími džentlmenmi, ktorí priniesli do Washingtonu novú vlnu entuziazmu. Tenisová vláda sa skladala z jeho priateľov zo Západu, diplomatov a spolubojovníkov ako major generál Leonard Wood, konzervatívec Gifford Pinchot a mladí muži – vnuci generála Leeho a Granta. Roosevelt a jeho tenisový kabinet chodievali na túry, liezli na útesy, jazdili na koňoch, plávali nahí v Potomackej rieke (aj keď bola iba skorá jar a vo vode stále plávali kusy ľadu!) a ako názov napovedá, hrali tenis. Títo muži cvičili svoje mysle takisto ako aj svoje telá, debatovali a preberali pálčivé témy a plánovali svoje ďalšie kroky.

Túto skupinu mužov Theodor miloval rovnako ako svojich drsných jazdcov, ba raz dokonca povedal Pinchotovi, že mu boli nápomocní oveľa viac ako oficiálna vláda. Roosevelt zakončil svoje prezidentovanie tým, že usporiadal hostinu pre členov svojho tenisového kabinetu. Týmto svojím neoceniteľným radcom adresoval tieto slová:

Neverím, že by táto krajina kedy mala schopnejšiu a viac oddanú skupinu ľudí, ktorí jej slúžili. Je to len kvôli vám a vám podobným, že som uskutočnil väčšinu vecí počas tejto vlády… Sláva však pripadla mne, hlavnému vykonávateľovi. Presne, ako si ľudia pamätajú bitky podľa mien veliteľov, tak si zapamätajú ľudia aj túto administratívu podľa muža na čele, zabúdajúc na fakt, že drvivá väčšina jeho činov mohla byť uskutočnená iba skrze a kvôli iným , a že úspešná administratíva, ktorá vychádza a podporuje česť a záujmy krajiny, musí byť riadená, tak ako bola naša, v duchu toho najviac lojálneho spoločenstva a priateľstva.

Mnoho členov publika, premožených vďačnosťou za to, že mohli slúžiť po Theodorovom boku, sa pustilo do plaču nad rozpustením tejto jedinečnej “Master Mind“ skupiny.

JUNTO

V roku 1727 založil Benjamin Franklin skupinu Junto: vzájomne sa podporujúcu spoločnosť, zrodenú z Franklinovej lásky ku konverzácii, osobnému pokroku, filozofii a verejno prospešným projektom. Skupina mala pôvodne 12 členov a skladala sa z pracovnej triedy – obchodníkov a umelcov, ktorí nemali miesto v elitnej spoločnosti. Preto bola Junto bežne nazývaná : Klub koženej zástery.

Franklin opisuje túto “Master Mind“ skupinu vo svojej autobiografii takto:

“Mal som to spomenúť už skôr, že na jeseň toho roka som spojil väčšinu mojich geniálnych známych v klube spoločného rozvoja, ktorý sme nazvali Junto. Stretávame sa v piatkové večery. Pravidlá, ktoré som navrhol, vyžadujú, aby každý člen, keď je na rade, vyprodukoval jednu alebo viac otázok ohľadne hociktorej stránky morálky, politiky alebo prírodnej filozofie, na ktorú budeme potom ako spoločenstvo diskutovať a raz za tri mesiace napísal a prečítal svoju vlastnú esej na ľubovoľnú tému. Naše diskusie budú vedené prezidentom a budú prebiehať v úprimnej honbe za pravdou, bez nejakej túžby sa hádať alebo túžby zvíťaziť…“

Skupinové diskusie, ktoré boli raz filozofické a abstraktné, inokedy zase vedecké a pragmatické, prechádzali cez otázky ako “Čo je múdrosť?“ až po “Prečo voda kondenzuje na studenom pohári?“. Členovia taktiež reagovali na posledné novinky z oblasti biznisu, sociálneho života a politiky.

Zabrániť skupine, aby sa zvrhla do skepticizmu, bola pre Franklina najväčšia priorita. Aby tomu zabránil, zaviedol jemnú Socratovskú metódu: ľudia sa mohli pýtať otázky len zo zvedavosti, nie kvôli tomu, aby napadli názor druhého. Pravidlá taktiež určovali, aby tomu, kto sa neustále chcel prieť, bola uložená pokuta.

Veľa nápadov a vylepšovákov, ktoré sa často pripisujú iba Franklinovi, ako sú napríklad dobrovoľnícke hasičské zbory, verejné knižnice a verejné nemocnice, v skutočnosti vzišli z tejto “Master Mind“ skupiny.

Junto pretrvalo viac ako 30 rokov a bolo také populárne, že Franklin dovolil svojim členom založiť si ich vlastné, sesterské skupiny. Franklin sám použil Junto ako základ pre omnoho väčšiu skupinu – Americkú filozofickú spoločnosť.

VAGABUNDI

Jedného daždivého dňa sa jeden farmár premával vidiekom na svojom starom modeli T, keď si všimol piatich mužov stojacich okolo auta, ktoré uviazlo v blate. Zastal a pomohol s vytiahnutím auta a zrazu k nemu pristúpil prvý z mužov, podal mu ruku a hovorí: „ To auto, čo v ňom jazdíte. Ja som ho vymyslel.“ „ A ja som muž, ktorý vytvoril tie kolesá“ pridal sa druhý a potom ukázal prstom na zvyšných dvoch pánov: „ To je chlapík, čo vymyslel elektrické osvetlenie – a henten je prezidentom Spojených štátov. Nakoniec sa ozval posledný z mužov: „ Mňa asi taktiež nebude poznať, však?“ Na to farmár odpovedal: „ Nie, ale keď ste rovnaký klamár ako títo tu, tak by ma neprekvapilo, keby ste povedali, že ste Santa Claus.“

Farmárova nedôvera je pochopiteľná. Celkom nečakane narazil na pomerne nepravdepodobnú “Master Mind“ skupinu, ktorá bola na ceste na svoje táborisko.

Tvorili ju: Henry Ford -automobilový magnát, Harvey Firestone -zakladateľ Firestone Tire and Rubber Company, Warren G. Harding – americký prezident, Thomas Edison – slávny vynálezca a vedec a Luther Burbank – uznávaný a rešpektovaný botanik.

Od roku 1915 Edison, Firestone, Ford, spolu s naturalistom Johnom Burroughsom (pred jeho smrťou v 1921) a ďalšími každé leto absolvovali road trip zo štátu do štátu. Títo neobyčajní priatelia sami seba nazývali Vagabundi a každý rok sa nedočkavo tešili na ďalší takýto výlet.

Trávili výlety súťažením v improvizovanom zotínaní stromu, pretekmi v lezení, čím umožnili, aby ich to, čo Edison nazval “prírodné laboratórium“, napĺňalo novými nápadmi. Po takom dni si sadli k táboráku, aby diskutovali o rôznych vedeckých, ale aj biznisových problémoch a preberali najnovšie udalosti. Každoročné výlety trvali do roku 1924, keď sa viac faktorov zaslúžilo o rozpustenie tejto skupiny: Harding umrel, novinári priam zaplavili ich kemp a muži si začali so sebou vodiť svoje manželky, ktoré si priviedli služobníctvo.

Tak či onak, títo muži sa neprestávali stretávať napríklad v Miestnosti mužov u Henryho Forda, kde drevené busty Edisona, Burrougha a Firestona sú dodnes na stenách.

Toto bol iba zlomok všetkých “Master Mind“ skupín, ktoré existovali počas celej histórie ľudstva. Poznáte ešte nejaké iné?

preklad: Dominik Mucha
korektúra: Ivana Badiarová
zdroj: artofmanliness.com
fotografia: gratisography.com