9 vecí, ktoré by mali chlapi vrátiť späť: Mužské zvyky pre lepší život

Keď všetko ide tak, ako má, kultúrna evolúcia by mala fungovať podobne ako tá biologická: to, čo je silné a užitočné, ako niektoré mužské zvyky, prežije, zatiaľ čo slabosti, slepé uličky a zbytočnosti postupne zmiznú.

Lenže realita je iná. Vývoj kultúry vôbec nejde po peknej rovnej čiare. Niekedy sa spoločenské kyvadlo hojdá sem a tam len tak. Technológie vytlačia staré zvyky skôr, než stihneme premyslieť, čo všetko s nimi odchádza. Nové tradície vyzerajú modernejšie a lepšie než tie staré… až kým nezistíme, že tak celkom nie, lenže vtedy už tie staré bývajú dávno preč.

Veci, o ktorých bude reč, nie sú vybrané z čistej nostalgie ani preto, že by mali veľkú šancu na veľký návrat. Mnohé z nich sa už asi do hlavného prúdu nevrátia. Skôr ide o zvyky a postoje, ktoré by bolo jednoducho dobré znova vidieť v hre. Nemuseli by nahradiť to, čo žijeme dnes, mohli by vedľa toho pokojne spolunažívať ako príjemné doplnky, ktoré robia život bohatším a plnším.

A aj keby sa z nich nestal celospoločenský trend, stále môže stáť za to vrátiť ich aspoň do svojho vlastného života, do komunity, v ktorej žijete.

Nosenie hodiniek

Väčšina z nás už nepotrebuje hodinky na meranie času, na to máme telefóny, ale stále je to jedna z praktickejších vecí, ktoré si môžete ráno obliecť. Kontrola času na zápästí je jednoduchšia ako vyťahovanie telefónu z vrecka a menej ruší pri interakcii s ostatnými. Hodinky sú tiež jedným z mála doplnkov, ktoré má muž k dispozícii, a dodávajú vášmu outfitu nádych štýlu a zaujímavosti. Sú nositeľným prvkom osobnosti.

Hobby

Záľuby kedysi patrili k základnej výbave vyváženého, plného života. Boli znakom toho, že človek sa chce učiť celý život, že má v sebe intelektuálnu, tvorivú a „urobím-si-sám“ energiu, ktorá sa v bežnej robote často nemá kde prejaviť. Hranie sa s elektronikou, stavanie modelov lietadiel, gitara v obývačke… robil si to, lebo ťa to úprimne zaujímalo a jednoducho ti to robilo radosť.

Dnes má veľa ľudí pocit, že na „len tak“ zábavu nemajú nárok, že by stále mali robiť niečo produktívnejšie. Radšej siahnu po pasívnej zábave, ktorá nič nevyžaduje, alebo každú iskru záujmu rovno menia na vedľajší job či performatívnu show pre sociálne siete. Lenže záľuba robená pre seba, nie pre peniaze, nie pre lajky, je jeden z mála spôsobov, ako sa môžeš v niečom úplne stratiť… a vyjsť z toho s pocitom, že si o kúsok viac sám sebou.

Atramentové pero

Atramentové pero kedysi patrilo k samozrejmej výbave chlapa, rovnako ako hodinky či dobrý nôž. Dnes ho väčšina mužov nahradila klávesnicou. A pritom práve návrat k atramentovému peru môže byť malým, ale výrazným gestom mužnosti: hovorí, že tvoje slová majú váhu, že s nimi narábaš vedome a nie mimochodom.

Písať atramentovým perom ťa núti spomaliť. Nemôžeš bezmyšlienkovito ťukať, musíš viesť ruku, všímať si, čo vlastne píšeš. Zrazu je z obyčajného podpisu, zápisu do denníka alebo poznámky k projektu malý rituál. Cítiš v ruke kov, prítlak hrotu, hladkosť papiera. Aj obyčajná veta tak dostáva jasnejší zámer a viac charakteru.

Je v tom aj symbolika: muž, ktorý si dopraje kvalitné pero, hovorí, že svoje myšlienky berie vážne. Atramentové pero nemusí byť póza ani hipsterský doplnok, môže byť tichou pripomienkou, že to, čo povieš a čo podpíšeš, má stáť za atrament, ktorý za tebou zostane.

Písanie rukou

V dobe, keď väčšinu komunikácie ťukáme do klávesnice alebo nahrávame do hlasoviek, je málo momentov, kedy naozaj treba niečo napísať rukou. O to viac sa oplatí robiť to zámerne, či už formou denníka, osobných poznámok alebo listu.

Písanie perom zapája hlavu inak: zlepšuje pamäť, pomáha ti sústrediť sa, podporuje kreativitu a uľahčuje učenie a pochopenie toho, čo si vlastne myslíš. Je to úplne iný kognitívny zážitok, ktorý ti často ukáže tvoje myšlienky z iného uhla.

A navyše: rukopis je vždy jedinečný. V listoch, odkazoch či pohľadniciach nesie tvoj charakter, tvoje tempo, tvoju „stopu“. A práve to vie medzi ľuďmi vytvoriť bližší, osobnejší kontakt, než akýkoľvek dokonalý font na obrazovke. Písanie sa stane meditáciou, kreatívnym momentom a tréningom v jednom.

Tanec

Tanec je jedna z tých vecí, ktoré ľudia robia tisíce rokov. Ešte pred pár desaťročiami patril k úplne bežnej spoločenskej zábave. Dnes si väčšina dospelých zatancuje raz za čas na svadbe a mladí ľudia si to „odkrútia“ na stužkovej a maturitnom plese, a tým to často končí. Potom je tu ešte ten zvláštny pocit, že muži netancujú, zatiaľčo v skutočnosti sa len hanbia z toho, že ich ktosi bude posudzovať a majú pocit nekompetentnosti.

Je to škoda, hlavne pre mladých. Tanec totiž nie je len o krokoch. Učí ťa zvládať odmietnutie, čítať signály druhého človeka, hýbať sa v súlade s niekým iným bez toho, aby si mu šliapal po nohách, doslova aj obrazne. Učí, ako viesť ľahký rozhovor, byť niekomu fyzicky blízko a nezosypať sa z toho trápnosťou. Skrátka, tanec je stará škola medziľudských zručností a jedným z najjednoduchších spôsobov, ako sa stať o trochu viac „ľudským“ v svete, ktorý nás tlačí skôr do obrazoviek než do náruče druhého človeka.

Barber “z ulice”

Holenie žiletkou v holičstve je procedúra tváre pre klasických mužov. Nič sa nevyrovná horúcemu uteráku na tvári, vôni mydla a holiacej peny, ktorá z teba pomaly vytiahne stres celého týždňa. Je v tom aj štipka nebezpečenstva, nechať iného chlapa, aby ti priložil k hrdlu ostrý kus kovu, ti veľmi jasne pripomenie, že si nažive.

Staré dobré holičstvá, kde sa nechodí „cez online formulár“, majú ešte jeden bonus: čakanie. Muži tam sedia, kecajú, prehadzujú pár slov o robote, športe, politike, ženách, živote. Nikto sa neponáhľa, nikto nevytiahne notebook, nemusíš byť zapnutý, ale v skutočnosti s vypnutým obrazom ako na meetingu. Je to jednoduchý čas v čisto mužskej energii, mladší tam môžu počúvať starších, starší sa môžu zasmiať na mladých.

Takéto holičstvo nie je len služba, ale aj malá svätyňa mužskej normálnosti. Miesto, kde si dáš do poriadku bradu, hlavu aj nervy. A keď odchádzaš s hladko oholenou tvárou alebo čerstvo ostrihanými vlasmi, odnášaš si so sebou aj pocit, že patríš medzi ostatných chlapov, a že niektoré rituály jednoducho stoja za to udržiavať pri živote.

Spev

Počul som spievať môjho deda, počul som spievať môjho otca… odvtedy počujem spievať chlapov menej a menej. Kedysi bolo normálne, že muži spievali pri práci, pri ohni, pri poháriku, v kostole, na výlete, v krčme, pri rodinných oslavách. Nebol to výkon, nešlo o to, či „vieš spievať“. Proste si otvoril ústa a pridal sa k ostatným.

Keď chlapi prestanú spievať, niečo sa potichu vytratí. Mužský hlas má váhu, keď zaspieva skupina chlapov, cítiš v hrudi vibrácie, silu, ale aj kúsok zraniteľnosti. Spievať nahlas znamená ukázať sa, nehrať sa na nedotknuteľného. Je v tom bratstvo aj odvaha, rytmus aj disciplína.

Muži, ktorí spievajú, dávajú svojim deťom a vnukom jasný signál: je v poriadku ukázať emóciu, je v poriadku ozvať sa, je v poriadku byť počuť inak ako krikom. Možno by stálo za to priniesť späť obyčajný mužský spev, nie na pódiu, ale v obývačke, pri ohni, na túre, v kostole, v šatni po zápase. Nie preto, aby to bolo dokonalé, ale preto, aby to bolo živé.

Klasický holiaci strojček/bager

Holenie žiletkou premení bežnú starostlivosť o pleť na rituál. Namiesto bezmyšlienkovitého škrabania pokožky plastovou hlavicou zrazu musíš robiť zámerné ťahy, premýšľať nad uhlom, tlakom, nad tým, čo robíš. Tempo sa spomalí, z obyčajnej nutnosti sa stane pár minút, ktoré patria iba tebe. Je to prekvapivo meditatívne pena, teplá voda, zvuk ocele po tvári.

Má to aj úplne praktické výhody: oholenie je dôkladnejšie a čistejšie, koža si časom zvykne a pri správnej technike býva menej podráždená. Žiletka vydrží dlho, takže ušetríš peniaze a zbytočný odpad – žiadne nekonečné kupovanie plastových hlavíc, ktoré skončia v koši skôr, ako sa stihnú otupiť.

Je v tom aj niečo z mužského remesla. Musíš sa to naučiť, osvojiť si techniku, zistiť, aká pena ti sedí, aký balzam ti vyhovuje. Je to jednoduchý spôsob, ako si každé ráno pripomenúť: niesom len pasívny spotrebiteľ, ktorý používa, čo mu niekto hodil do regálu.

Krajčír

Hovorilo sa, že na chlapa môže v dobrom siahnuť iba jeho lekár, holič, alebo krajčír.

Dávať si oblečenie upraviť na mieru bolo kedysi úplne normálne. Nikto nečakal, že sako alebo nohavice sadnú z vešiaka ako uliate. Vzal si si ich, skočil za krajčírom, ten ťa premeral, upravil dĺžku, pás, ramená a z priemerného kusu oblečenia bol zrazu kúsok, v ktorom si vyzeral ako chlap, čo vie, čo robí.

Rozdiel, ktorý spraví dobré krajčírstvo, je prekvapivo výrazný. Odev odrazu sedí tvojej konkrétnej postave, nie nejakej „štandardnej“ siluete z tabuľky. Sako lepšie kopíruje ramená, nohavice nevlajú ani neškrtnú pri každom kroku, košeľa neťahá pri pohybe. Vyzeráš upravenejšie, sebavedomejšie, dospelejšie.

Jasné, v ére teplákov, mikín a športového „casualu“ je menej kúskov, ktoré má zmysel dávať šiť na mieru. O to viac by však práve tie, ktoré ostali – sako, nohavice, kabát, poriadna košeľa – potrebovali trochu strihania a šitia. Nie je to snobizmus. Je to len návrat k jednoduchému faktu, že keď sa muž o seba stará, je to vidieť. A dobrý krajčír ti s tým vie potichu, ale veľmi účinne pomôcť.

Prečo vracať späť mužské zvyky?

Nejde o to, aby sme sa presťahovali späť do minulosti. Nie všetko staré je automaticky dobré a nie všetko nové je automaticky zlé. Ale medzi starými zvykmi sa skrývajú veci, ktoré z mužov robili viac mužov, nie tým, čo vlastnili, ale tým, kým sa pri nich stávali.

Hodinky na zápästí, atramentové pero, pár riadkov napísaných rukou, hobby, pri ktorom zmizneš na pár hodín, tanec, pri ktorom vyzeráš možno trochu nemotorne, ale si tam celý. Holičstvo, kde chlapi sedia a kecajú. Spev, ktorý nie je dokonalý, ale je úprimný. Klasická žiletka, pri ktorej musíš byť prítomný. Krajčír, ktorý ťa zoberie meter po metri vážne. Sú to drobnosti. Ale práve drobnosti tvoria atmosféru života.

Nemusíš zaviesť všetkých deväť vecí naraz. Stačí jedna. Vyber si niečo, čo ti je prirodzene blízke, a vráť to späť do svojho života. Nie ako pózu, ale ako malé rozhodnutie ísť proti prúdu pohodlia a pasivity.

Možno si to najprv nikto ani nevšimne. Ale tvoji synovia, vnuci, mladší chlapi okolo teba už áno. Niekto raz povie: „Pamätám si, ako dedko nosil hodinky… ako otec spieval… ako ten chlap, ktorého som poznal, chodil k svojmu holičovi a vždy vyzeral upravene.“

Kultúru netvoria kampane a slogany. Kultúru tvoria konkrétni muži a ich konkrétne zvyky. A možno práve ty budeš ten, kto pár z týchto vecí potichu, ale vytrvalo prinesie späť.