Naučte sa povedať „nie“

Odpovedať „áno“ alebo obmenu tejto odpovede, „možno“, je často oveľa ľahšie, ako čeliť strachu a odpovedať priamo „nie“.

Koľko krát sa vám stalo, že ste boli z ničoho nič konfrontovaný otázkou, na ktorú vaše podvedomie v momente odpovedalo jasné „nie“, ale kvôli spoločenskému tlaku, vášmu vnútornému strachu, čo si o vás ľudia pomyslia, alebo z akútneho nedostatku uveriteľných výhovoriek ste mali pocit, že musíte odpovedať „áno, jasné“?

– Serus, dávno sme sa nevideli. Mali by sme niekam skočiť a pokecať.
– Počuj, ty robíš s tými počítačmi, nemohol by si mi pomôcť s tým mojím?
– Mám teraz taký nápad na jeden projekt, nechcel by si mi s tým pomôcť?

Pred nami sú 4 možnosti ako odpovedať:

– Áno
– Možno
– Nie, pretože…
– Nie

S najväčšou pravdepodobnosťou siahnete po prvej a najjednoduchšej. Problém ale je, že ak to naozaj nemyslíte úprimne, tak je to najhoršia odpoveď zo všetkých. To, že ste sa s niekým nestretli 10 rokov, pravdepodobne má svoj dôvod. S ľuďmi, s ktorými sa chcete stretávať, sa stretávate. Ak poviete „áno“ na prácu, ktorú nechcete robiť, budete ju robiť s nechuťou a v duchu budete na danú osobu nonstop nadávať, do čoho vás to zatiahla. Suma sumárum, odpovedať „áno“ na vec, ktorú nechcete robiť, vám zoberie čas a veľa užitočnej energie, ktorú ste mohli minúť na robenie niečoho, čo robiť chcete.

Nevravím, že zo stretnutia, na ktoré sám nechcete ísť, nemôže nikdy nič konštruktívne vzniknúť. Jasné, že môže. Ale aká veľká pravdepodobnosť to je? Ja teraz hovorím o rozhodnutiach, ktoré sami úprimne nechcete urobiť, ale máte pocit, že nemáte na výber.

Odpovedať „možno“ je druhou možnosťou. Ale popravde, túto možnosť vyberáme, len ak nemáme dostatok času na vymyslenie uveriteľnej výhovorky. Odpoveď takto odložíme na neskôr a dúfame, že nebude nasledovať follow-up otázka „tak kedy?“. Do tej chvíle iba naťahujeme čas a je pravdepodobné, že nakoniec aj tak odpovieme negatívne. Prečo takto naťahovať druhého človeka? Nebolo by lepšie naučiť sa povedať „nie“ a byť k nemu od začiatku fér?

Pomaly sa dostávame k meritu veci. Treťou, takmer dobrou odpoveďou, je „nie, pretože…“. V hlave sa nám roztočí kolotoč a v priebehu pár sekúnd vyhodnotíme milión možných dôvodov, prečo sa to nedá.

– Čo robím v sobotu? Hm… Mal by som…
– Nebolí ma hlava? Hej, hej… Nejak začínam byť chorý.
– Práca? Jasné… Veľa práce. Veď nič nestíham.

Ale prečo máme potrebu obhajovať sa? Neurobili sme nič zlé. Ak sa niekto pýta otázku, musí predsa očakávať všetky možné odpovede. Ak ste niekoho nevideli roky rokúce, prečo by ste mu zrazu museli vysvetľovať, čo robíte v sobotu a prečo sa teda nemôžete stretnúť?

Ako teda odpovedať priamo, čestne a s rešpektom k tomu, kto sa pýta?

– Nie
– Nemôžem
– Nedá sa

Ak predsa len chceme zobrať imaginárnu vinu na seba, tak to môžme doplniť o slovíčko „prepáč“ – „prepáč, ale nemôžem“. A hotovo. Nikto nemá nárok dožadovať sa doplňujúceho dôvodu. Ani nemusíte mať dôvod. Odpoveď je proste „nie“.

Toto nie je žiadna revolučná myšlienka, ale chvíľu potrvá, kým si na nové myslenie zvyknete. Budete prekvapení, ako sa vám na jazyk tlačia staré výhovorky „nemôžem, pretože…“. Skúste odpovedať bez nich a rýchlo zistíte, že ľudia sa na vaše dôvody nebudú ďalej pýtať. To len vám vžité konvencie tvrdia, že dôvod musíte udať. Nemusíte.

Buďte úprimní k sebe aj k ostatným. Ak niečo nechcete robiť, tak to radšej nerobte. Sami viete, že ak niečo robíte len z donútenia, pokazí vám to celý deň, kvalita vašej odrobenej práce ide rapídne dole a na človeka, ktorý sa na začiatku len nezáväzne pýtal, či mu pomôžete, začnete zazerať, pretože máte pocit, že vás do toho donútil. Nie, donútili ste sa sami. Nerobte to. Naučte sa povedať „nie“.

–
Korektúra: Jana Lászlóová