Štyri mýty o mužských emóciách

Téma mužských emócií je opradená viacerými mýtmi.

Téma mužských emócií je opradená viacerými mýtmi.

Jedným z nich je názor, že tradičný mužský stoicizmus sa vyvinul náhodne, nenápadne a je v podstate zbytočný. V skutočnosti však schopnosť chladného uvažovania bola pre mužov nevyhnutná kvôli zachovaniu ich všeobecnej role bojovníka a ochrancu. Muž, ktorý tvárou v tvár ohrozeniu nedokázal udržať svoje emócie na uzde, bol na príťaž ostatným a aj sám sebe. Tým, ktorí žijú v luxuse a v mieri, to môže znieť drsne, ale žiadny z nás by nechcel byť týmto chlapom (https://www.youtube.com/watch?v=uW9Q1cm_Tnw) a nikto by ho ani nechcel do tímu.

Staň sa členom
A ZÍSKAJ PRÍSTUP K PRÉMIOVÉMU OBSAHU, FÓRAM A ĎALŠÍM CHLAPOM

• Privátne skupiny len pre členov – či hľadáš inšpiráciu v športe, sile, vzťahoch alebo otcovstve
• Privátne četovanie
• Diskusné fóra – zorganizuj chlapov okolo seba, alebo sa pridaj k iným, preberaj všetko, čo ťa trápi a zaujíma, poraď iným
• Nájdi si chlapov z Mužom.sk vo svojom okolí – vyhľadávanie na mape
• Prednostné informácie ohľadom organizovaných stretnutí – takto si stále nájdeš miesto na našich častokrát vypredaných spoločných aktivitách
• Vlastná nástenka a možnosť zdieľať svoje nápady s komunitou
• 10% zľava na náš merch
• Prístup k prémiovým článkom
• Prístup k prémiovým podcastom

VIAC INFO

Druhým mýtom aj napriek tomu zostáva, že muži boli vždy vedení k stelesňovaniu takéhoto emočného stoicizmu, a to v každej oblasti. Pravdou je, že hoci sa od nich v taktických situáciách vo všeobecnosti vždy očakávala kontrola nad svojimi emóciami, v mnohých kultúrach mali muži vo vyjadrovaní svojich pocitov (v bezpečnom prostredí) slobodu. Stoicizmus bol strategický nástroj, maska, ktorú si muž podľa potreby nasadil alebo zložil.

Tretí z mýtov o mužoch a emóciách hovorí o tom, že len vďaka feministickému hnutiu bolo mužom konečne, konečne dovolené otvoriť sa. Z tohto pohľadu sa muži postupne stávali stále viac a viac slobodnými v prejavoch pocitov. Dejiny však tento pohľad nepotvrdzujú.

Je síce pravda, že moderní muži vyjadrujú emócie vo väčšej miere ako muži 20. storočia (s ktorými je najlogickejšie sa porovnávať pre historickú blízkosť), sú predsa len určitým spôsobom menej slobodní ako muži z dávnejších čias.

V antike nájdeme uplakancov bez hanby dokonca aj medzi tými najhrdinskejšími postavami. Odyseus narieka za domovom, milovanými blízkymi a mŕtvymi priateľmi. Odvážni bojovníci v básni Beowulf a v Príbehu Heike (Tale of the Heike) prelievajú vedrá sĺz nad veľkými duchovnými otázkami, ako aj nad smrťou ich spolubojovníkov. Autori biblických evanjelií nemali žiadny problém vykresliť ich Spasiteľa ako mocného kráľa, ktorý zároveň dokáže aj rozcítene plakať. Tieto antické postavy sa však nepoddávali len ľútosti, ale povolili uzdu aj iným vášňam. Napríklad taký Achilles si zlostne a trucovito razí cestu Iliadou. Muži vo všetkých kultúrach, ktoré cenili ich česť, boli v skutočnosti takí citliví a nedotkliví, že aj kvôli obyčajnej urážke boli ochotní ísť do súbojov až na smrť.

V období romantizmu muži doslova zvelebovali sentimentalitu a emócie, dokonca aj tie najintenzívnejšie a najkrajnejšie. Štipka šialenstva bola znakom umeleckého génia. Za najlepšiu hudbu, umenie, literatúru a architektúru boli považované len také, ktoré dokázali človeka hlboko rozcítiť a vzbudiť v ňom silné pocity lásky, túžby, zdesenia, úžasu či smútku. Muži úmyselne čítali poéziu a príbehy, aby v sebe prebudili melanchóliu, písali ženám kvetnaté listy a nebolo ničím nezvyčajným prežívať fyzickú a citovú blízkosť aj voči priateľom rovnakého pohlavia. Naozaj, v 18. a 19. storočí bolo pre mužov úplne prijateľné otvorene si navzájom prejavovať náklonnosť spôsobmi, ktoré by boli ich moderným náprotivkom úplne cudzie. Nemali problém sa vrúcne objímať , alebo napísať priateľovi list. Napríklad, istý absolvent po ukončení štúdia v roku 1763 píše svojmu bývalému spolužiakovi:

„Od našej rozlúčky mi slnko nevychádza ani nezapadá, ale neustále prináša do mojej túžobnej predstavivosti myšlienku na môjho dôverného priateľa… Moja duša sa ponára do premýšľania nad minulosťou, túžiac po návrate a opätovných vyjadreniach priateľstva a po ich prijímaní, aby rozptýlili temnotu, zjemnili hrôzu a celkom vykorenili rozptýlenie z tvojej neprítomnosti – ale nikdy mi nebude stačiť čas, aby som ti vyjadril, ako veľmi som ti priateľom.”

Mužská emocionalita teda naozaj nenapredovala priamočiaro, ale jej prejavy kolísali v závislosti od obdobia a kultúry. Tieto výkyvy záviseli od rôznych faktorov, osobitne však kopírovali stupeň neistoty v spoločnosti. V obdobiach, keď sa spoločenské normy a očakávania neustále menia, ľudia sa cítia zraniteľnejší. Na pokrivenom ihrisku sa striedajú hráči, ktorí sa nezhodnú na pravidlách hry a život vo všeobecnosti sa zdá byť veľmi chaotický. Vtedy je riskantné prejavovať emócie, čoho následkom stoicizmus stúpa na popularite – ako behaviorálna stratégia, aj ako filozofický smer. Zdá sa, že je bezpečnejšie utiecť pred vonkajšími búrkami do úkrytu, ktorý myslitelia starých škôl nazvali vnútornou citadelou. Najžiarivejší príklad takejto situácie môžeme vidieť v premene starého Ríma z republiky na impérium. Spolu s rozpínaním rímskych hraníc a diverzifikáciou obyvateľstva dochádzalo k zmene kultúry, ktorá strácala bežné rituály a spôsoby správania. Očakávania boli nejednoznačné a reakcie iných na správanie jednotlivca nestále. Predvídateľnosť následkov správania sa znížila, prestávalo byť jasné, či určité činy vedú k zmene spoločenského statusu alebo k odmene. Dôvera v spoločenstvo sa postupne rozkladala. Výsledkom bolo, že pôvodne tradičná, otvorená a emóciami planúca kultúra cti sa uzavrela do seba a stala sa viac individualistickou, stvrdnutou na kameň. Rozšíril sa stoicizmus. Pocity jednotlivca podliehali čoraz väčšej kontrole, uzavreté za hradbami jeho vnútornej pevnosti, aby ho tak iní nemohli zraniť, manipulovať či využívať.

Vzhľadom na podobnosť tohto obdobia a našej doby neistoty a chaosu nie je žiadnym prekvapením, že prejavovanie emócií je opäť na ústupe. Zvláštnym paradoxom nášho obdobia je fakt, že hoci predpokladáme, že dnešní muži sú emocionálne oslobodení viac ako kedykoľvek predtým, u obidvoch pohlaví sa simultánne vyvinul hlboký skepticizmus voči hodnote emócií ako takých. Opäť objavujeme stoicizmus. V populárnej psychológii a filozofii je moderné hovoriť, že na pocitoch nezáleží, že nič neznamenajú, zaznie dokonca heslo „f**k feelings“. Mladí ľudia sú vo vzťahoch opatrní a nechcú voči tomu druhému začať „cítiť niečo viac“.

Keďže vonkajšie udalosti nemáme pod kontrolou, viac sa sústredíme na zvládanie našich vnútorných životov. Sme cynickí a prepracovaní, stali sme sa tým, čo C. S. Lewis nazýva „ľudia bez hrude“ (angl.
„Men without chests“). 

Vo všeobecnosti žijeme v rezervovanej dobe, ktorá sa v oblasti potláčania pocitov a emočnej sterility podobá na obdobie v polovici 20. storočia viac, ako si väčšina ľudí uvedomuje. Tento citát z knihy Man’s Search for Himself, ktorú napísal psychológ Rollo May v roku 1953, mohol byť pokojne napísaný aj včera:

“Pocit prázdnoty či vákua, ktorý pozorujeme v spoločnosti i v jednotlivcovi, by sme si nemali vysvetľovať tak, že ľudia sú prázdni, bez emočného potenciálu. Ľudská bytosť nie je prázdna v statickom zmysle, akoby sme boli batériami, ktoré treba nabíjať. Táto skúsenosť vyprázdnenosti skôr vychádza z pocitu, že sme ako ľudia bezmocní urobiť čokoľvek účinné s našimi životmi a so svetom, v ktorom žijeme. Vnútorná prázdnota jednotlivca je nahromadeným výsledkom dlhotrvajúceho presviedčania seba samého, že nemôže riadiť svoj vlastný život, zmeniť postoj ostatných ľudí voči nemu či efektívne ovplyvniť okolitý svet. Toto v mnohých dnešných ľuďoch prebúdza pocit hlbokého zúfalstva a vlastnej zbytočnosti. A tak, keďže to, čo chcú a cítia, nemá žiadny reálny význam, vzdajú sa, prestávajú chcieť i cítiť. Apatia a nedostatok pocitov sú tiež obranou voči úzkosti. Keď osoba neustále čelí ohrozeniam, ktoré nedokáže prekonať, jej poslednou obranou je aspoň sa vyhnúť aj pocitu nebezpečia.“

Voči pocitom sme v dnešnej dobe podozrievaví, pretože „mať srdce na dlani“ je príliš riskantné. Svoju skutočnú úprimnosť tým vystavujeme napospas zosmiešneniu – kritike všadeprítomného digitálneho publika, kolísavým rozmarom osudu, sklamaniam existenčne vyprázdnenej doby. Naša schopnosť napredovať je taká neistá, až sa nám zdá, ako keby nás jediný chybný krok mohol dostať na scestie. Musíme preto každé jedno rozhodnutie opatrne a chladnokrvne zvažovať. Ak sme v kolotoči emócií, riskujeme, že urobíme hlúpe rozhodnutia, ktoré zničia náš život. Tento predpoklad implicitne zahŕňa posledný z mýtov o mužoch a emóciách – totiž, že naše pocity sú zo svojej podstaty iracionálne. Slepé, hlúpe, inštinktívne. Niečo silné, čo sa nám jednoducho prihodí. Keď je dôvera voči emóciám slabá, sú spájané s iracionalitou. Emócie a iracionalita sú nelichotivo pripisované ženám a muži sa od nich snažia odlíšiť ako chladnokrvné, vypočítavé a logicky zmýšľajúce pohlavie.

Pocity niekedy vedia byť naozaj nerozvážne (preto sú stoické princípy niekedy správnym nástrojom na ich zvládanie). Avšak emócie, a to aj tie „negatívne“, ako napríklad hnev, môžu byť zároveň veľmi racionálne, či dokonca strategické. Naozaj, iróniou celej veci je, že hoci v neistých časoch klesá dôvera voči emóciám, najlepším spôsobom manévrovania na takomto území je ich prijatie namiesto ich odmietnutia.

–
Zdroj: artofmanliness.com
Preklad: Daniel Zámečník
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com