Ukáž mi svoje jazvy

Ženy iba nechápavo krútia hlavami, ale my vieme svoje. Jazvy sú perfektná vec a cenia sa. Prečo ich skrývať?

Staň sa členom
A ZÍSKAJ PRÍSTUP K PRÉMIOVÉMU OBSAHU, FÓRAM A ĎALŠÍM CHLAPOM

• Diskusné fóra – zorganizuj chlapov okolo seba, alebo sa pridaj k iným, preberaj všetko, čo ťa trápi a zaujíma, poraď iným
• Nájdi si chlapov z Mužom.sk vo svojom okolí – vyhľadávanie na mape
• Prednostné informácie ohľadom organizovaných stretnutí – takto si stále nájdeš miesto na našich častokrát vypredaných spoločných aktivitách
• Vlastná nástenka a možnosť zdieľať svoje nápady s komunitou
• 10% zľava na náš merch
• Prístup k prémiovým článkom
• Prístup k prémiovým podcastom

VIAC INFO

Poďme na to trochu oblúkom. Odyssea som spomínal už v skoršom premýšľaní, ale dnes sa k nemu vrátim. Keď bol Odysseus mladý muž, dostal sa k svojmu starému otcovi a spolu so skupinou ďalších mužov sa vybral na lov. Poľovali na obrovského diviaka a napriek tomu, že bol Odysseus najmladší, bol prvý, kto ho prebodol. Diviak však Odyssea poranil na lýtku. Po uzdravení sa vrátil domov na Itaku s novou jazvou a novým príbehom.

Mohli by sme si všímať prechodový rituál – starší muži vystavia mladšieho skúške – ale samotná jazva hrá v príbehu dôležitejšiu úlohu.
Keď sa kráľ Odysseus vracia po dvadsiatich rokoch na Itaku prezlečený za žobráka, jeho domov je obsadený nápadníkmi kráľovnej. Predstaví sa ako Odysseov priateľ, a tak mu stará slúžka umýva nohy. Pretože bola jeho pestúnkou, rozozná kráľa podľa zahojeného zranenia na lýtku. Jazva potvrdila jeho identitu. Na začiatku mu pomohla vstúpiť do spoločenstva mužov a neskôr ho odlíšila od ostatných.

Jazvy boli v mužskom svete vždy niečo zvláštne. Niekedy negatívne (otroci, trestanci), inokedy pozitívne (lovci, bojovníci, dobrodruhovia). Je fascinujúce, že aj dnes sa muži radi pochvália príbehmi, ktoré končia jazvami. Pre niektorých z nás sú znakmi odvahy a hrdosti.

Mohli by sme sledovať domorodé kmene, kde “skarifikácia” tvorila súčasť iniciačných rituálov. Bola demonštráciou odvahy a odolnosti. No v mnohých “primitívnych” kultúrach sa ešte viac cenili jazvy získané v boji alebo pri love.
Aj v iných civilizáciách mali svoje miesto. Boli odznakmi cti. Česť bola cnosť viditeľná a priznaná len mužom, ktorí boli pripravení reagovať. Česť mal iba chlap, ktorý viditeľne vstúpil do konfrontácie. Znakom toho mohli byť aj jazvy. A teraz mám na mysli aj našu európsku kultúru na prelome 19. a 20. storočia. Pruskí a rakúski študenti sa hrdili jazvami zo športových podujatí alebo bojových duelov. Pojem hrdosť poznali pravdepodobne lepšie ako pojem metrosexuál.

Zranenia boli v histórii aj znamením autority a skúsenosti. Ako príklad by nám mohol poslúžiť Alexander Veľký, ktorý údajne motivoval svojich vojakov jazvami, ktoré získal v boji. Žiadal od bojovníkov len to, čo zažil sám.

V Ríme nastala situácia, keď znamenia po boji rozhodovali aj o politickom vplyve. Ak vás to zaujíma viac, pozrite sa na spor medzi vojenskými veliteľmi Marcom Servilliom a Serviom Sulpicom Galbom. Marcus viedol armádu v boji muža proti mužovi a utŕžil mnoho zranení, zatiaľ čo Servius viedol armádu z bezpečia. Hádajte, kto si získal uznanie senátu. A to nebola jediná situácia.

Jazvy muži získavali aj pri ťažkej práci na mori, v horách, v baniach. Tie hovorili o odhodlaní, tvrdej práci a odolnosti. Odlišovali chlapov od chlapcov.

Vo filme Klub bitkárov zaznie, že zomrieť bez jaziev je podobné, ako byť autom-veteránom, ktoré je celý čas iba vystavené v predajni. Veľká škoda.

Dnes často žijeme životy, cez ktoré ľahko prejdeme bez rizika, a teda aj bez jaziev. A teraz nehovorím iba o fyzických jazvách, ale aj o vnútorných. Bezpečné životy bez rizika, bez akcie, bez nebezpečenstva. Radšej sklopiť oči a uši, ako sa zastať slabších, alebo hodnôt, aby som nedostal po papuli. Radšej pohodlnú a zabezpečenú pozíciu, ako risk a neistotu. Naše jazvy vznikajú pri porezaní sa o papier, alebo pri krájaní zemiakov. Možno práve preto sú tak veľmi populárne tetovania. Znova máme jazvy, ktoré hovoria príbehy.

Mojím cieľom nie je vyzvať vás, aby ste sa bezhlavo vrhali po nových zraneniach. Mojím cieľom je nebáť sa, že pár rán a jaziev občas utŕžim. Tento jav sprevádzal mužov tisícročia a verte, že ani dnes to nie je inak. Jazvy patria k životu. Vášmu, aj vašich synov. Veď si najbližšie pri pive vymeňte pár svojich historiek a uvidíte.

–
korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: splitshire.com