Mal to byť voľný pondelok 1
|

Mal to byť voľný pondelok

FullSizeRender

Stal sa mi voľný deň. Pondelok.

Bolo by to super, keby som nemal za úlohu deti obriadiť nie len ráno, ale aj poobede. Ráno už poznáte. Lenže toto je vraj horšie. Vybehnem z domu, ako člen TV JOJ running teamu (ale bez selfie). Ako každý správny otec totiž meškám.

Staň sa členom
A ZÍSKAJ PRÍSTUP K PRÉMIOVÉMU OBSAHU, FÓRAM A ĎALŠÍM CHLAPOM

  • Privátne skupiny len pre členov – či hľadáš inšpiráciu v športe, sile, vzťahoch alebo otcovstve
  • Privátne četovanie
  • Diskusné fóra – zorganizuj chlapov okolo seba, alebo sa pridaj k iným, preberaj všetko, čo ťa trápi a zaujíma, poraď iným
  • Nájdi si chlapov z Mužom.sk vo svojom okolí – vyhľadávanie na mape
  • Prednostné informácie ohľadom organizovaných stretnutí – takto si stále nájdeš miesto na našich častokrát vypredaných spoločných aktivitách
  • Vlastná nástenka a možnosť zdieľať svoje nápady s komunitou
  • 10% zľava na náš merch
  • Prístup k prémiovým článkom
  • Prístup k prémiovým podcastom

Škôlka č. 1: Filip (2r) maľuje s učiteľkou. Tá na mňa kývne, aby som sa nenápadne priblížil. (Poznáte to, keď večer vychádzate z detskej izby. Myslíte si, že ste vzduch. Ale nie ste.) Jasné, po prvom kroku zistil, že som tam, čiže máme po maľovaní. Pani učiteľka sa snažila zaujato mi kozmonauta popísať, pochváliť a podobné ťuťu-muťu veci. Netušiac, že ja naozaj meškám. Jéj, aké roztomilé – snažím sa. Schmatol som Filipa. Doví. Z Filipových úst „doví” znelo trošku odvážne, ale prepáčime – opakuje sa po nás dospelých. V šatni nestíhal sledovať, čo s ním všetko robím, a tak nestihol protestovať, ani zdrhať.

Ideme k autu. Keďže všade je mlákový a blatový detský raj, nesiem ho na rukách – pochopia len rodičia. Za tých 60 metrov som sa stihol zadýchať a spotiť. Ktorý blbec dal vyrobiť taký ťažký pršiplášť. Veď ešte včera to dieťa vážilo menej. Prisahám.

MOHLO BY ŤA ZAUJÍMAŤ:   Prestaň žiť pre uznanie žien (1.časť)

Škôlka č. 2: Adam (4,5r) bol už v zbernej triede. (Prepáčte, musím ísť obidvoch ZAKRYŤ!!! – dnes uspáva mama)… Kde som to skončil? Aha. Adam mi chcel ukázať všetko, čo dostal, zažil, nakreslil. To už bol naobliekaný Filip preč. Vybehnem zo šatne. OK, zastavil sa na lavičke na chodbe. ODMIETAM mu robiť chytača, už aj tak som dosť udychčaný. So mnou sa k Adamovi vrátil aj Filip. Lenže vo dverách sa len otočil a už bol zasa preč. Adam mal na sebe AŽ nohavice. Už „len” topánky, šál, čiapku, vetrovku, pršiplášť, všetko MacQueenové a hotovo. Filipa vidím pri schodoch dolu. Rezignujem! Odmietam ho naháňať po škôlke. Dozerám na Adama. Samozrejme, po asi štyroch sekundách mi to nedá a hodím očko na Filipa na chodbe. FILIP TAM NIE JE.

Vybehnem zo šatne, volám na Filipa. Nič. Bežím dolu schodmi, či nespadol. Nič. Akurát vchádza jedna mamička, zúfalo sa pýtam, či nevidela vonku malé dieťa v žltom pršiplášti. Nič. Vybehnem hore, už kričím. FILIP?! Nič. Vojdem do vedľajšieho traktu, nič. Vybehol polooblečený Adam, čo sa deje. „Okamžite hľadaj Filipa, ja idem na opačnú stranu.” Chýba už len hudba z Prison Breaku (Útek z väzenia). V poslednej možnej triede učiteľka pokojným hlasom: „Tu sa pekne hrá, asi sa mu u nás páči.“ Ten jeho pohľad: „Čau oco, čo je, nejaký problém?” Čo by ste robili? Na reakciu nebol čas. Na šieste zvolanie sa zľutoval, prišiel. Adama som medzitým z pátrania odvolal. (Aj som zabudol, že lieta po škôlke a vykrikuje „Fílíp”).

Ideme von. Dobre, že som aj na tú krátku vzdialenosť zobral auto, lebo by domov došli dva hrochy, nie deti. Filip samozrejme už na rukách. Príchod mamy ďaleko. Domov sa ísť neoplatí, lebo veď pôjdeme pre ňu. Vonku by sme čistí vydržali asi tak sekundu. Nákup. Urobíme nákup.

MOHLO BY ŤA ZAUJÍMAŤ:   Aj Vy máte strach z lietania?

„Já chcem ísť do košíká.” … „Aj já chcem ísť do košíká.” Vysvetliť hoci aj staršiemu, že to nejde, je nemožné. Ako inak, urazil sa. Jeho nálade som veľmi nepridal, keďže som mu odmietol kúpiť tatranku. Možno som mal. Ako bolestné za ten košík. Neviem. Vošiel dnu a hneď sa odpojil. ODMIETAM naháňať dieťa po obchode. ODMIETAM. Čo sme v džungli? Vyšťastnený Filip začal z košíka vykrikovať na celý obchod: „Ádámkó…dé sí.” Išlo ma roztrhnúť, no Adama som v diaľke videl. Už som si v duchu chystal príhovor, lenže on neprišiel. Normálne zmizol medzi regálmi. Sakra. Ešte paradajky a teda aspoň tie rožky. Ostatné nemám šancu. Musím ho nájsť. Vtom (spomínate si na Filipov výraz v tvári zo škôlky?) Adam veselým krokom. V jednej ruke jahodový jogurt, v druhej tatranka. „Ocko, pozri, čo som našiel.” Ako keby objavil žiarovku, alebo telegraf. Zrušil som ho jak žiadosť na byt, s tým, že som ho chytil za ruku a spoločne sme neželaný tovar vrátili.

Tie tetovačky som mu ale nekúpil preto, že som mäkký otecko. Ale preto, aby som ho motivoval viac sa od nás nevzdialiť. Dodržal to. Rozumný chlapec. Pri pokladni stihli pozabávať celý Lidl, v podstate všetkým do toho ticha zlepšili náladu hlasitým a zborovým: „Čautééé.”

Vojdeme do auta (Adam medzitým zdrhol k vode, Filip skoro tiež.) Naštartujem. „Vóóódúúúú.” Obaja. Chápete? Po tom všetkom chcú vodu? Kde ja teraz zoberiem vodu. Nemohli to povedať v obchode? V duchu nadávam na hodinky, prečo nejdú rýchlejšie. Vtom zazvoní telefón. Ani keď sme spolu chodili, som sa tak netešil, že volá (ále tešil, jasné).

„Môžete po mňa prísť?” „Nie, že môžeme. My sme na pol cesty, hybaj dolu.”

MOHLO BY ŤA ZAUJÍMAŤ:   Ste bojovník... Alebo?

A tak si tu žijeme a tešíme sa z maličkostí. A z toho, že sme zdraví.

korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: domáci archív

Ak ti článok pomohol, budeme radi ak nás podporíš zakúpením našich produktov:

Všetky produkty

Ďalšie čítanie...

2 Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *