Prečo mám rád, keď mám zo seba vďaka iným mužom zlý pocit

Keď čítam o živote Theodora Roosevelta – spisovateľa, vojaka, prezidenta, objavovateľa – žasnem nad tým, o koľko bol odo mňa mužnejší a o koľko viac toho so svojím životom urobil v porovnaní so mnou.

Nájdu sa aj muži zo súčasnosti, ktorí podkopávajú môj pocit mužnosti. Zoberte si muža, akým je Sam Sheridan, autor kníh Srdce bojovníka (A Fighter’s Heart) a Myseľ bojovníka (The Fighter’s Mind). Toto je na jeho stránke uvedené v sekcii „O mne“:

„Vyrástol som v západnom Massachusetts, ako syn vzdelávacích pracovníkov. Moja matka je umelkyňa, spisovateľka a učiteľka a môj otec je bývalý mariňák a biznis manažér základnej školy Deerfield Academy v Novom Anglicku (teraz je už na dôchodku). V mladom veku som sa naučil ovládať jachtu, keďže môj otec bol nadšený moreplavec a pomáhal iným ľuďom presúvať jachty okolo pobrežia.

Nastúpil som na Deerfield, čo bola prísna základná škola, a potom som šiel do civilného námorníctva, kde som pracoval ako asistent stewardov (najnižšia hodnosť, umýval som taniere) na lodi USNS Able. Na jej palube som strávil rok, väčšinou v okolí mesta Norfolk vo Virginii. Potom som prácu opustil a strávil nejaký čas cestovaním po Európe.

Šiel som na Harvard a získal magisterský titul v umení (Vizuálne a environmentálne štúdiá). Prvý ročník som strávil na škole Slade School v Londýne v rámci prestížneho programu Studio Art. V tom bode som sa viac-menej „stal“ maliarom. Jedno leto som brigádoval na najväčšom ranči v Montane, kde som hlavne šoféroval traktory, ale robil som aj prácu kovboja.

Hneď potom, ako som dokončil školu, som sa zamestnal na súkromnej jachte Wireless, model Don Brook ’85, ako prvý dôstojník. Po približne päťmesačnej prestavbe na Floride a v Newporte (Rhode Island) som na nej strávil zájazdovú sezónu v Karibiku. Kým som tam bol, na jachte sa vystriedali traja kapitáni, asi päť stewardiek a mnoho návštevníkov a technikov. Absolvovali sme s ňou plavbu cez Panamský prieplav a cez celý južný Pacifik. Bol som s ňou rok a pol a došli sme až do Austrálie.

Zanechal som prácu a šiel do Thajska, kde som žil a bojoval v boxerskom tábore. Písali o mne vtedy v časopise National Geographic. Keď mi vypršali víza, stretol som sa s priateľom v Austrálii a plavili sme sa z Darwinu do juhoafrického Durbanu na jachte Pamela z roku 1938. Opäť som opustil loď a nejaký čas sa potuloval po Južnej Afrike.

Po nejakom čase som sa vrátil domov a istý čas sa zdržiaval v Bostone, kým som získal prácu na stavbe na Antarktíde pre firmu Raytheon. Na stanici na Južnom póle som stretol hasiča-parašutistu, ktorý mi vybavil prácu hasiča požiarov na odľahlých miestach, a tak som ďalšie dve sezóny strávil bojom proti ohňu v štáte Washington a po celom Západe. Keď sezóna skončila, pomohol som priateľovi preplaviť sa s jachtou Mustang z Malorky na Antiguu v Karibiku. Pokračujem v dodávke jácht a posledné štyri roky som písal knihy.“

Dočerta. Sheridan je akoby skutočným najzaujímavejším mužom na svete. Stačí to, aby som sa cítil ako „vykastrovaná kôpka nezmyselnosti“, ako by povedal Roosevelt.

Som dokonca úplne nemužný aj v porovnaní s mojimi najbližšími. Môj otec bol federálnym ochrancom prírody a každú jeseň trávil cestami do divočiny, kde konfrontoval mužov, ktorí mali zbrane (a často boli pod vplyvom alkoholu) pre porušovanie Zákona o migrujúcich vtákoch. Jeho otec bol baníkom a môj pra-pradedo bol tiež baníkom.

Muži na maminej strane mojej rodiny boli tiež neobyčajne mužní. Môj starý otec bol lesník a strávil veľkú časť svojej kariéry v divočine Skalnatých hôr; môj pradedo bol tiež lesník a môj pra-pradedo bol v skutočnosti jedným z prvých lesníkov v histórii americkej Lesníckej služby. Všetci títo muži mali veľké skúsenosti s úspešným životom v divočine.

A ja? Živím sa písaním blogu o mužnosti na predmestí Tulsy v Oklahome.

Snažím sa zachovať si v tomto zmysel pre humor a smiať sa na tom, ale priznávam, že porovnávanie sa s inými mužmi a s mužnou históriou mojej rodiny spôsobuje, že sa cítim trochu nedostatočný a, áno, aj trochu zahanbený.

A viete čo? Mám rád ten pocit.

Nezavrhujte ideál

Kedykoľvek existuje medzera medzi tým, kým by sme chceli byť, a tým, kým v skutočnosti sme, zakúšame kognitívnu disonanciu – nepohodlný pocit duševného nepokoja. Sú dva základné spôsoby, ako sa s týmto nepohodlím vysporiadať: môžeme buď preklenúť medzeru konaním činov, ktoré nás k ideálnemu ja priblížia, alebo môžeme ideál znevažovať. Ak si povieme, že o dané vlastnosti sa aj tak neoplatí usilovať, zmizne úzkosť z toho, že sme ich nedosiahli.

Po väčšinu ľudskej histórie muži prijímali, a často si aj užívali, tú prvú cestu. Hanba je veľmi nepríjemný pocit, ale tiež neuveriteľne motivujúci; spôsob, akým bodá do vášho srdca, váš dokáže prinútiť k najväčšiemu možnému úsiliu stať sa najlepšou verziou seba samého, akého ste schopný.

Posledné polstoročie však muži začali prijímať druhú možnosť. Z pozície najväčšej cnosti mužov sme odstránili česť a nahradili ju prijatím. Nechceme, aby sa ktokoľvek cítil neprijatý, alebo aby mal ktokoľvek zo seba zlý pocit. Takáto snaha však leží v priamo konflikte s tradičnými, univerzálnymi pravidlami mužstva, ktoré po tisícky rokov jasne vykresľovali, čo znamená získať status muža; tým, že niektorí muži boli podľa nich in, boli ostatní nevyhnutne outsidermi. Avšak muži, ktorí sa nedokázali naplno držať pravidiel, netrucovali a nezavrhovali štandardy mužnosti ako „aj tak nedôležité“. Namiesto toho robili, čo mohli, usilovali sa dosiahnuť všetko, čo mohli, a išli, kam len mohli zájsť. Každý muž, akokoľvek slabý telom či mysľou, sa snažil ponúknuť svojmu mužskému „gangu“ či skupine cti všetko, čo mohol. Na oplátku „vodcovia“ týchto skupín rešpektovali ich snaženia a prijali ich ako súčasť “gangu”.

Dnes sa myšlienka priznania vlastného nekompletného a nedostatočného postavenia vo veci mužnosti stala neprijateľnou. „Hovoríte, že nie som muž?!“ Namiesto toho sme sa začali snažiť predefinovať mužnosť tak, aby pod ňu spadali všetci. „No, táto definícia vynecháva túto skupinu, tak ju rozšírme.“ „Dobre, ale aj teraz ešte vynecháva tamtu skupinu, tak ju rozšírme ešte viac.“ V knihe The Way of Men Jack Donovan o tomto procese hovorí ako o „posúvaní bránok mužnosti“. Konečným výsledkom je štandard mužstva, ktorý je taký všeobecný, že zahŕňa každého muža, ale je tiež taký pokrivený a slabý, že je v zásade bezvýznamný. Neuráža, ale ani nemotivuje.

V tradičnom svete sa iba zopár mužom podarilo zakúsiť pýchu toho, že sa dostali najbližšie k vytúženému ideálu, zatiaľ čo väčšina mužov zakúsila žihadlo hanby, pretože boli od ideálu ďaleko. Avšak v snahe dostať sa vyššie sa aj týmto „neuspešným“ podarilo urobiť oveľa viac a stať sa lepšími, ako by sa im bolo podarilo bez tejto motivácie. Dnes každý muž dostáva trofej, ale nikto z nich nezakúsi vzrušenie z boja ani príchuť víťazstva.

V modernej spoločnosti nemusí mať nikto zo seba zlý pocit. Mohlo by to však byť tak, že zlý pocit nakoniec nie je taká zlá vec?

Uvedomovanie si zlyhania, snaha o dokonalosť

V Amerike sme hrdí na myšlienku, že „všetci muži sú stvorení rovnými.“ A pokiaľ ide o užívanie práv a zodpovedností občianstva, je to pravda. Vieme však, že v realite našich každodenných životov to tak nie je. Nie sme rovní v množstve zdedených talentov, s ktorými sa narodíme, ani v tom, čo napokon so svojím potenciálom dokážeme uskutočniť.

A to je v poriadku. Všetci sme silní v niektorých oblastiach a slabí v iných. Keď však postavíme ideál, ktorý má každý z nás mimo dosahu, bude nás to tlačiť, aby sme sa zlepšovali, kde môžeme. Ako píše Donovan:

„Pretože mužnosť a česť sú prirodzene hierarchické, všetci muži v porovnaní s vyššie postavenými mužmi istým spôsobom v mužnosti zaostávajú. Vždy sa nájde muž s vyšším statusom, ak nie v skupine, v ktorej sa pohybujete, tak v inej, ak nie jedným spôsobom, tak iným a ak nie teraz, tak sa postupne taký muž vo vašom živote objaví. Nikto nie je tým najsilnejším, najodvážnejším, najmúdrejším ani najschopnejším mužom zo všetkých – hoci niektorí muži sú k ideálnu či dokonalej „forme“ mužnosti bližšie ako iní. O dokonalý ideál mužnosti sa možno snažiť, nemožno ho dosiahnuť.Ide o to, aby ste boli lepší, silnejší, odvážnejší, schopnejší – získavať väčšiu česť.“

Ako otec a blogger z predmestia som ďaleko od ideálu mužnosti, a tak som podľa mnohých princípoch v rámci tradičných troch „P“ starých pravidiel mužnosti zlyhaním.

Pokiaľ ide o úlohu ochrancu (Protector), v každom veku sa za typickú skúšku mužnosti považovala účasť v bitke a túto požiadavku s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nesplním. Neľutujem, že som ako mladší narukoval do armády, a keby som to mal spraviť znova, asi by som to spravil. Nebolo to však v mojom pláne počas strednej ani vysokej školy a hoci som uvažoval, že sa stanem advokátom, kým som zmaturoval, môj blog sa rozbehol, a tak som sa rozhodol, že budem sledovať, kam sa mi s ním podarí dostať. Bojové športy boli taktiež po tisícky rokov bežnou mužskou voľnočasovou aktivitou, no ja som sa od strednej školy nezúčastnil žiadneho pästného súboja.

Pokiaľ ide o rozmnožovanie sa (Procreation), moji mužskí predkovia by ma boli posudzovali podľa toho, nakoľko som „rozosial svoje semeno“. Mám však iba dve deti a nemyslím si, že budem mať viac.

Myslím, že v úlohe Živiteľa (Provider) mi to celkom ide, aj keď nie spôsobom, aký by uznávali moji predkovia. Pre nich bolo dokonalou mužskou aktivitou lovenie, a ja som si ešte nikdy sám nezabil svoje jedlo.

Tieto moje zlyhania naplno sa držať pravidiel mužnosti zo mňa robia niečo menej ako muža. Netúžim však posúvať definíciu mužnosti, aby sa priblížila tomu, kým som, a ceste, ktorú som si v živote zvolil. Namiesto toho rozumiem ideálu a ctím si ho, zatiaľ čo úprimne priznávam, že v ňom zlyhávam. Používam bolesť z hanby ako motiváciu robiť veci lepšie.

Neznamená to, že utečiem a pripojím sa k francúzskej Cudzineckej légii alebo sa nasťahujem do jaskyne. Hoci chápem tradičné pravidlá mužov, nesnažím sa podľa nich žiť do bodky. Robím s nimi kompromisy, snažím sa zlepšovať, kde môžem, a to spôsobmi, ktoré pre muža žijúceho v 21. storočí dávajú zmysel. Ako prioritu si kladiem budovanie sily, snažím sa robiť veci, ktoré testujú moju tvrdosť, niekoľkokrát do roka chodím kempovať a na turistiku, trénujem si súťaživosť na prekážkových pretekoch, absolvujem kurzy o tom, ako ochraňovať svoju rodinu, pracujem na tom, aby som bol svojím deťom dobrým rodičom, budujem si myseľ cez celoživotné vzdelávanie a snažím sa rozvíjať si dobré vlastnosti. A ako ciele do budúcnosti som si určil ísť na poľovačku a naučiť sa bojové umenie.

Otec môjho otca, jeden z mnohých baníkov medzi mojimi predkami, zomrel pri baníckej nehode, keď mal môj otec dva roky. Neprajem si byť celý deň pod zemou a búchať do kameňa krompáčom. Milujem to, čo robím, a rád som živým a aktívnym, angažovaným otcom. Čerpám však inšpiráciu od svojich predkov. Keď ma ubíja hlúposť internetu, pripomínam si, že môj život nie je v porovnaní s nimi nároční. V skutočnosti sa snažím urobiť si ho ťažším z úcty k ich obetám. Svet práve teraz nepotrebuje mužných mužov, no usilujem sa byť pripravený poslúžiť mu, ak ich niekedy potrebovať bude. V skratke, hľadám malé spôsoby, ako udržať oheň na fakli mužnosti, ktorá bola vytvorená mojimi predkami. Namiesto toho, aby som plameň hasil, lebo usilovne ožaruje moje mužské zlyhania, snažím sa nachádzať spôsoby, ako „niesť pochodeň“, ako vraví Cormac McCarthy.

 

Preklad: Kristián Leško
Zdroj: artofmanliness.com
Fotografia: splitshire.com