Superman (2025)

Superman – vtipný, trochu otravný rodinný film s jasným odkazom: slobodná vôľa je super.

Vieš, že The Daily Planet nie sú skutočné noviny.
A ak si to náhodou nevedel, si buď mimo, alebo si vyrastal bez poriadneho komiksu v rukách.

V našej realite neexistujú žiadne noviny, ktoré by mali také gule a integritu ako The Daily Planet.

Lois Lane. Reportérka – odvážna, nezastaviteľná, ochotná riskovať krk kvôli pravde. Nie tá, čo sedí na Twitteri a píše „radikálne názory“. Ale tá, ktorú chceš sledovať vo vojnovejnej zóne, lebo vieš, že hľadá niečo skutočné. (Mimochodom, poznáš Ivu Mrvovú? Mal by si.)

A vieš čo? Rád si myslím, že niektoré novinárky, čo dnes pôsobia v novinách, vyrastali s tým, že chceli byť ako Lois. A možno niekde hlboko v sebe vedia, že by mali.

Ak poznáš Lois Lane, poznáš aj Clarka Kenta.
Áno, toho tichého, neisto pôsobiaceho chlapíka s okuliarmi, ktorého by si si v miestnosti sotva všimol.
Ale všetci vieme, že to je len maska.

Pod tou kravatou a košeľou je bytosť, ktorú by nezastavil ani lev veľkosti autobusu. Ani deväťhlavý jašter, čo chrli jed.
(Samozrejme, že som ťa zaviedol k Nemejskému levovi a Hydre. Ty vieš, kam tým zvyknem smerovať.)

Superman nie je len komiksová postava. On je súčasný Herkules.
Moderný mýtus v červeno-modrom.

Povedz to nahlas: väčšina chlapov dnes vie viac o Supermanovi než o Achillovi, niektorí možno dokonca viac než o Ježišovi. Jeho príbeh je súčasťou našej kolektívnej DNA – rovnako ako boli pre starých Grékov Iliada a Odysea. Aj oni poznali svoje hrdinské ságy naspamäť. A aj oni sa chodili pozerať na nové “verzie”, kde sledovali, či si autori trúfli pohrať sa s príbehom, no zároveň mu zostali verní.

A presne tak dnes sledujeme nové adaptácie Supermana.

Lebo ten príbeh poznáme.
Cítime, kedy je to on – a kedy len nejaký herec v plášti.

Superman nie je len o sile. Je o osamelosti, o identite, o tom, kým sa rozhodneš byť napriek tomu, čo si.
A preto sa nás to stále tak dotýka.

Nezáleží na tom, že Superman neexistuje.

Možno práve preto funguje tak silno. Keby tu naozaj bol – skutočný, živý – stiahol by ho ten istý kolotoč ako každého iného: škandály, kontroverzie, titulky, hodnotenia v prieskumoch.
Možno by mal vlastný Instagram a zmluvu s Nike, Under Armour a bol by hosťom v podcaste Mužom.sk.

Ale práve preto, že je to mýtus a nie človek, zostáva čistý. Nepošpinený. Nedotknuteľný.

Superman je americká verzia večnej túžby po hrdinovi.
Žije v Metropolise, ale vyrástol na farme v Kansase. Chlapec z dediny, vychovaný jednoduchými ľuďmi, s nohami pevne na zemi a hlavou v oblakoch.

Predstavuje to najlepšie z ideálu: nie silu pre moc, ale silu pre dobro. Nie dominanciu, ale zodpovednosť. Nie výnimočnosť pre ego, ale pre službu.

Jeho meno je jednoduché: Superman.
Nie boh, nie mutant. Len človek… ale lepší.
Silnejší, odvážnejší, čistejší. Super – teda „nad“, „viac než“. Nie proti nám, ale pre nás.

A preto, keď príde nová verzia tohto mýtu, keď niekto rozpráva príbeh Clarka Kenta znovu, musíme sa pýtať:

• Zostal verný tomu, čo robí Supermana Supermanom?
• Pripomenul nám, že aj my môžeme byť viac?
• Alebo to len vešiak na kostým v digitálnom svete bez hĺbky?

Lebo mýty sú zrkadlá. A dobrý mýtus nás núti chcieť byť lepšími mužmi.

Superman (2025)

Roztomilý, ale dutý. Mýtus to prežije, ale nie bez škrabancov.

Dávnejšie som nahral podcast o Mužovi z ocele (2013) – a to bola adaptácia, ktorá možno rozdeľovala, ale rozhodne mala váhu. Superman temnejší ako kedyklvek predtým mňa osobne uchvátil tak, že som ho považoval za najlepšie filmové spracovanie.
Keď som potom videl trailer k novému Supermanovi od Jamesa Gunna, ktorý obsahoval… superpsa, vedel som, že si ho idem pozrieť skôr s nízkymi očakávaniami. A to je slabé slovo. Krypto mi aj v komiksoch vždy pripadal ako krok vedľa.

Ale rozhodol som sa pozrieť si to – nie kvôli popcornu, ale aby som vedel, či táto verzia slúži mýtu.
Lebo mýtus je posvätný. A Superman je jeden z posledných hrdinov, ktorých ešte nezožrala irónia.

Tu je moje hodnotenie:
Film nie je potupný. Neničí morálny obraz Supermana. Ale rozbíja jeho príbeh.
Základ mýtu – pôvod, identita, konflikt svetov – je v tomto filme podaný oklieštene, rozmazane a bez vášne.

Gunnov Superman je oproti Snyderovmu… milší. Viac naivný.
Nevyžaruje z neho vnútorný boj, ktorý by si čakal od muža, ktorý je schopný zničiť celé mesto šmahom ruky.

Keď sa nahnevá, nerozprskne sa mu v očiach hnev bohov – len rozbije stôl alebo niečo niekam hodí.
Je to taký Superman pre jemné duše. Láskavý chlapec.
Bez temnoty, bez nebezpečenstva. A tým pádom… bez hĺbky.

A práve to robí túto verziu menej mužnou. Menej uveriteľnou.
Lebo každý muž, ktorý má v sebe silu, pozná aj pokušenie ju zneužiť. A práve v odolávaní tomu pokušeniu sa tvorí charakter.

Jasné, že je tam pokus o hĺbku. Napríklad scéna s Lois, kde sa rozprávajú o punk rocku. Ona hovorí, že pochybuje o všetkom a všetkých. On hovorí, že verí ľuďom. Lois sa usmeje, on odpovie:
„Možno to je ten pravý punk rock.“

Chápem, čo tým chceli povedať.
A na chvíľu to aj funguje. Potom ti dôjde: to nestačí.

Veriť v dobro je krásna vec.
Muž nie je mužom preto, že verí, ale preto, že dokáže chrániť. A na to potrebuje odvahu, silu a jasno v tom, že nie každý si zaslúži dôveru.

Film zušľachťuje naivitu – a mladým mužom tým podáva sladkú, ale prázdnu pilulku.
To je škoda, lebo hrdina má inšpirovať, nie utešovať.

Muž, ktorý chráni, nemôže byť slepý.
Kompetentný muž je pripravený – vie, že hrozby existujú, aj keď sa tvária ako priatelia.
práve preto mužský hrdina nemôže byť len naivný idealista.
Nie, ak to má byť hrdina pre skutočných chlapov.

Scéna medzi Supermanom a Lois sleduje unavený hollywoodsky vzorec:
žena – rozumná, cynická, svetská,
muž – prerastený chlapec, čo potrebuje mentorku v sukni, aby mu vysvetlila realitu.

Toto nie je partnerský dialóg. Ak sa ženy hnevajú na mansplaining, verte mi, že o opačného garde nie je v Hollywoode núdza.
Didaktické moralizovanie, zamaskované za „šarm“ ponúknuté naivnému, tak trochu jednoduchému mužovi. A hoci herec David Corenswet robí, čo môže – je cítiť, že by zvládol aj hĺbavejšieho, temnejšieho, archetypálnejšieho Supermana – scenár mu to však nedovolí.
Jeho Superman je ako auto s výkonom, ale so zatiahnutou ručnou brzdou.

A vieš čo?
Ten film mi toho veľa nedal. Ale nie som nahnevaný.
Len viem, že ak budem chcieť vidieť Supermana, pustím si Muža z ocele.

Áno, mám rád psy. Jedného superpsa mám doma.
CGI superpes „Krypto“? To je iná káva. To nie je zviera, to je vizuálny TikTok v kožuchu.
Vtip, čo sa opakuje stále dokola – aportuje, lieta, šteká, „zachraňuje situáciu“ a rozbíja každú scénu na úroveň Teletubbies. Je to ako Jar-Jar Binks, čo behá po Metropolise. Superpes, ktorý s ťažkosťou ovláda základné povely. Vtipné na úvodnú scénu a ďalej?

Máme tu robotických pomocníkov a záporákov, ktorí sú ako z výpredaja Transformerov – veľa svetiel namierených nikam.
Následne je tu ešte jedna postava, ktorá pôsobí ako z núdzového scenáristického balíčka:
Záporáčka s nano-schopnosťami, ktoré „náhodou“ vyriešia každú dieru v deji.

Superman má byť mýtus, nie reklama na plastové figúrky.

V tomto Supermanovi sú momenty, ktoré by mohli zarezonovať – scény boja, víťazstva, dokonca aj silné morálne posolstvá. Nikdy sa to však nerozvinie naplno. Nestihne to dozrieť. Ako keby každú hlbšiu myšlienku prekazil niekto, kto sa bojí chvíle ticha.

Celý film pôsobí, ako by ho rozprával človek, ktorý nedokáže vydržať ani 5 sekúnd ticha bez trápneho vtipu. Len čo sa niečo začne diať… bam! – komická, ironická hláška.

A vieš čo?
Niektoré veci si zaslúžia byť brané vážne.

Superman Jamesa Gunna je film, ktorý sa bojí vlastnej váhy.
Teenager, čo vie, že má potenciál byť niekto, ale radšej bude vtipkovať, než by ukázal zraniteľnosť.

Je to vtipný, otravne sebaistý detský film pre generáciu, ktorá sa bojí veľkých príbehov.
Superman nie je vtip. Je to symbol.

Superman a slobodná vôľa

James Gunn si pri rozprávaní Supermanovho príbehu dovolil jednu zásadnú vec: prepísal mýtus o otcovi.

Zatiaľ čo staršie verzie – Superman II (1980) a Muž z ocele (2013) – ukazovali klasický príbeh: Krypton padá, rodičia posielajú svojho syna na Zem ako akt lásky a nádeje, Gunn ide inou cestou.

Tradične boli Supermanovi biologickí rodičia morálni vizionári. Na Zemi ho našla americká rodina z Kansasu, silné manželstvo bez detí, ktoré ho vychovalo v duchu jednoduchého dobra. Výsledkom bol patriarchálny hrdina s dvomi otcami, ktorým chcel svojím životom vzdať česť:
– jeden ho splodil,
– druhý ho vychoval.
A obaja mu ukázali, čo znamená byť mužom, ktorý slúži druhým.

Keď Zod ohrozil Zem, Superman sa mu postavil. Nie pre osobnú pomstu, ale preto, že Zem bola jeho domov a ľudia jeho bratmi.
Tým naplnil vôľu svojho otca – chrániť, nie dobýjať.

V Gunnovej verzii je to inak.
Na začiatku to vyzerá rovnako: Superman verí v odkaz svojich rodičov. Ale keď sa náhodou obnoví poškodená nahrávka z Kryptonu (áno, všetko ostatné v Pevnosti osudu je funkčné, vrátane robotických technológií), pravda vyjde najavo.
Jeho rodičia neboli mierotvorci. Boli ako Zod.

Ich skutočný plán?
Dobyť Zem, oplodniť čo najviac žien a obnoviť Krypton cez svoju genetickú líniu.
Imperializmus z hviezd.

Zrazu tu máme úplne inú myšlienku otcovstva.

A tu je otázka:
Je to naozaj také zlé?

Z pohľadu nás, pozemšťanov, samozrejme, fandíme Zemi. Z pohľadu Kryptonu?
Chceli to najlepšie pre svojho syna.
Chceli, aby bol mocný. Aby založil dynastiu. Aby prežil ich národ v ňom.
A to nie je hlúpy plán.

Každý muž, ktorý niečo cíti k vlastnému menu, odkazu a mužskému poslaniu, tomu aspoň trochu rozumie.

Nie je to ten druh dobra, aké nám ponúkal pôvodný Superman.
Je to drsná pravda o túžbe každého otca – aby jeho príbeh pokračoval úspešne.

A práve preto je v centre tohto filmu otázka:
Koho odkaz budeš nasledovať?
Toho, ktorý ti hovorí, že máš vládnuť, alebo toho, ktorý ťa učil, že máš slúžiť?

To je rozmer, ktorý dáva príbehu Superman ťažkú, mužskú otázku:
Sloboda nie je o tom, čo môžeš. Sloboda je o tom, čo si vyberieš.

Ak je na Mužovi z ocele (2013) niečo „woke“, tak len to, že túžba po moci – vôľa po zachovaní rodu – je vykreslená ako morálne zlá.
Zod sa stáva stelesnením kolonializmu, a Superman sa od tejto línie ostro odvracia.

Povedzme si medzi mužmi:
Ak by si si musel vybrať medzi tým, že ťa nahradí umelá inteligencia, alebo že ťa vyšľachtí rasa božských mimozemšťanov – čo si vyberieš?
Kryptoňania aspoň majú telo, česť a víziu.
AI nemá nič z toho.

Gunnov Superman, keď zistí, že jeho biologickí rodičia neboli vizionári, ale imperialisti, prepadne kríze identity.
Ako každý muž, keď mu padne mýtus o otcovi, sa vracia tam, kde vyrastal. Do Kansasu. Za svojimi adoptívnymi rodičmi.

Lenže zatiaľ čo Snyderov Muž z ocele ukázal Kentovcov tak, ako sa chcú vidieť obyčajní Američania – čestní, pracovití, trochu tvrdí, ale so srdcom, Gunn to hrá inak.

Jeho Kentovci sú karikatúrou.
Obézni. Neistí. Marta telefonujúca zo smartfónu, akoby ho nevedela ovládať.
Ako keď hollywoodsky scenárista, ktorý nikdy nevyšiel z mesta, píše o ľuďoch z vidieka.

A aj tak Supermanov adoptívny otec predsa len povie niečo, čo stojí za to.
„Nemusíš byť tým, kým bol tvoj biologický otec.“

A v tej vete je celá sila tohto príbehu.
Nie preto, že by DNA bola bezvýznamná.
Preto, že každý muž – nech už zdedil akýkoľvek príbeh – má možnosť si vybrať, čo s ním spraví.

Supermanov adoptívny otec mu nakoniec povie to najdôležitejšie:
Nie tvoj pôvod, ale tvoje rozhodnutia ťa robia tým, kým si.

Dalo by sa to zľahčiť a nazvať to “prebudením”. Nie je to ale lacný vzdor voči autorite otca – nie je to rebélia boomerovského typu.
Je to prijatie zodpovednosti.
Nie preto, že chce byť iný ako jeho otec, ale preto, že rozumie, že jeho skutky sú jeho vlastné.
Že má slobodnú vôľu. A že jeho sila nie je osud, ale nástroj.

To je silné posolstvo.
V jadre je to posolstvo, ktoré Superman vždy predstavoval:
Nie som boh, ale muž, ktorý si vybral konať ako hrdina.

A tak – hoci je Gunnov film plný infantilných vtipov, otravnej sebairónie a CGI psa – v jednom sa trafí do čierneho:

Superman nepatrí Kryptonu.
Svoju silu dáva ľuďom Zeme.
Nie preto, že musí, ale preto, že chce.

Napriek všetkým nedostatkom, Gunnova verzia slúži jednému z najväčších mýtov modernej doby – mýtu o mužovi, ktorý by mohol vládnuť, ale rozhodne sa chrániť.