26. Podcast Mužom.sk: Zajtra ráno zmením svet… ten svoj

StockSnap_SAKL1LQWRI

Ak si nedokážete správne poradiť s maličkosťami, nikdy neurobíte správne ani veľké úlohy. Admirál William H. McRaven

Budete počuť:

  • ako vyzerá ráno pri výcviku SEAL
  • ako zo seba urobiť “bábovku”
  • prečo aj tie najmenšie detaily rozhodujú
  • že nečakať pochvalu za štandardné veci je prirodzené
  • prečo si každé ráno ustlať posteľ


fotografia: stosksnap.io

 

Peter Podlesný

Manžel nádhernej ženy, otec dvoch detí, priateľ dobrej partie chlapov.

6 komentárov k “26. Podcast Mužom.sk: Zajtra ráno zmením svet… ten svoj

  1. Vďaka za ďalší podcast – i keď v tomto prípade s ním budem čiastočne polemizovať.

    Pána McRavena poznám, aj jeho Commencment Speech, dokonca ma práve ona motivovala k tomu, aby som si ustieľal posteľ každé ráno. Súhlasím s výhodami, ktoré takáto disciplína prináša, avšak chcel by som poukázať na dve veci.

    1. Hoci je podľa mňa pravda, že je hodnotné a prospešné robiť i drobné veci poriadne a kvalitne do detailov, myslím, že je to len časť istej životnej múdrosti. Pretože ak by sme tento princíp zobrali do extrému, tak by muž mal robiť extrémne poriadne a precízne každú jednu vec, ktorú robí – od umývania zubov cez viazanie šnúrok až po to, ako zdraví ľudí na ulici. Samo o sebe je veľmi dobré, keď sa tieto (a iné) veci robia poriadne, avšak muž má cez deň obmedzený čas a energiu – psychickú i fyzickú. Preto je podľa môjho názoru nemožné, aby každú jednu “prkotinu” premyslel a premakal do detailu – to by totiž viedlo k tomu, že sa bude zbytočne a priveľmi podrobne zaoberať maličkosťami a neostane mu spomínaný čas či energia na skutočne dôležité veci. Povedané inak: nie každá drobnosť je dôležitá a je potrebná múdrosť na rozlišovanie, ktoré veci sa oplatí robiť dôsledne do detailov, a ktoré nie. Čiže hoci je pravda, že dôlsednosť v maličkostiach/obyčajnostiach je predpokladom k dôslednosti vo veľkých veciach, sú maličkosti, ktoré sú nepodstatné a dôslednosť si nezaslúžia – v prospech dôslednosti vo väčších veciach. Povedané ešte inak – nie každá drobnosť je dôležitá drobnosť. A tým nechcem obhajovať lajdáctvo alebo rezignáciu na disciplínu v bežných veciach, vôbec nie. Chcem len poukázať na druhú stranu veci – že je potrebná múdrosť na rozlišovanie, koľko dôslednosti investovať do čoho.

    2. Mám čiastočne problém súhlasiť s tým, že nečakať pochvalu za štandardné veci je prirodzené. Ono to trocha súvisí aj s tým, čo sa považuje za štandardné – ja osobne (a to vychádza z mojej spirituality) sa domnievam, že veci, ktoré ľudia robia, sú buď zlé, alebo dobré, že neexistuje “neutrálny” čin. Z toho vyplýva, že všetko, čo nie je zlé, je dobré. Ak teda napr. neumyť riad je zlé, tak potom umyť ho je dobré a nie len “neutrálne”. A som presvedčený, že všetko dobré si zaslúži isté ocenenie. Tým nechcem povedať, že napr. chváľme deti za to, že už nechodia na nočník – chcem len poukázať na to, že považovať dobré veci za obyčajné, štandardné, resp. “neutrálne” je trochu nebezpečné, lebo potom v našich očiach strácajú svoju pozitívnu hodnotu. Otázkou (aj pre mňa osobne) ostáva, čo už si pochvalu zaslúži a čo.

    Myslím, že si , Peter, spomínal v nejakom článku či podcaste, že máš na svojej žene rád, že ťa vždy ocení za veci, ktoré robíš v domácnosti – napr. za to umytie riadu. Tak ako je to teraz? Je dobré že ťa za to chváli a oprávnene to od nej očakávaš, alebo nie? Mala by prestať, aby si si nezačal namýšľať, že robíš niečo extra?

    Opäť, nechcem argumentovať v prospech toho, že by sme štandardné veci mali považovať za neviem aké výkony (napr. bežná úcta mužov k ženám, mladších k starším) a glorifikovať ich, ale taktiež neberme dobré štandardné veci za samozrejmé a nezabúdajme na ich hodnotu. Veď nakoniec, ustlanie si postele každý deň za každých okolností je možno štandardné, ale podľa mňa si to ocenenie zasluhuje.

    Vďaka, že ste to dočítal až sem.

    • Nesúhlasiť je absolútne v poriadku, veď si muž a tvoríš si názor.
      Máme na tie veci odlišný pohľad, alebo ich možno len pomenúvame inak. Ja sa snažím skutočne robiť veci naplno. Všetky. Od viazania šnúrok, až po vzťahy s ľuďmi (prítomnosť, vnímanie). Mylné môže byť, čo kto z nás považuje za “na plno”. Pre mňa je skôr otázkou, že ak nechcem do niečoho investovať, prečo by som to robil. Ak to nepokladám za dôležité, ale musím to spraviť, tak to po mne ostane ako podpis. Čokoľvek urobím nedôsledne sa odrazí na mojich deťoch. Neusteliem si? Ani ony. Nebudem sa im dívať do očí, keď sa so mnou rozprávajú? Ani ony mne. Neumyjem riad najlepšia ako viem? Atď
      Ja sa snažím vo svojom živote nemať veci, ktoré nestoja za to. Tým by som nerád vykreslil svoje jednanie, ako dokonalé, ale pracujem na tom. U mňa sa nedôslednosť ľahko rozlezie z nepodstatných vecí do podstatných, ako rakovina.

      Čo sa týka “pochvaly”. Iste, že som rád, ak ma niekto pochváli za maličkosti. To neznamená, že to očakávam a som nešťastný, ak to niekto neurobí. Ja chválim ľudí za maličkosti, no od nikoho to ani nežiadam, ani neočakávam. Maličkosti sú moja zodpovednosť. Vlastne všetko je moja zodpovednosť a robím ich preto, že to oceňujem ja. Nikto iný. Ak by ma ľudia už nikdy nepochválili? Nerobil by som veci, ktoré robím. Isteže áno. A teda. Ocenenie ma poteší, no ak viem, prečo to robím, budem pokračovať aj bez neho. Preto existuje stále mužom.sk a podcast mužom.sk :)

      Vďaka Šimon za reakciu, musel som znova popremýšľať.

  2. Veľmi zaujímavý a inšpiratívny podcast. O tej knihe som už počul a toto ma len utvrdilo v tom, že si ku chcem kúpiť.

    Som rád, že aspoň niečo robím poriadne. Ajkeď to teda pre mňa nie je nič výnimočné.

    Do určitej miery súhlasím s komentárom nado mnou… Nedá sa vždy všetko robiť na 100%, to by totiž často strácal človek čas nepodstatnými vecami len preto, aby ich urobil poriadne, ajkeď sa tým nič nezmení. Človek si musí vedieť určiť priprity, čo zo svojich činností má a či sa mu na ne oplatí míňať čas aj energiu. A či sa vôbec nejako prejaví, keď ich spraví na 100% a nie na 90-80%. Čas a energia sú drahé.

    Na druhú stranu musím uznať, že často to ako človek pristupuje k povinnostiam a činnostiam, ktorým neprikladám veľkú váhu odzrkadľuje aj jeho prístup k životu a k veciam, ktoré považujem za dôležité. Moja mama si potrpí na poriadok a vždy, keď čakáme návštevu musí byť už dávno pred tým ako návšteva príde doma poriadok, všetko upratané a čisté. A keď návšteva príde, vždy s ňou musí niekto byť a venovať sa jej, privítať ju aj sa s ňou rozlúčiť. Nikdy som to nemal veľmi rád, často ma to otravovalo a nechápal som to. Keď sa nad tým zamyslím, keď som u niekoho na návšteve, nikdy jeho dom/byt a jeho veci neriešim, ale ich stav väčšinou krásne ukazuje ich vzťah k životu a k veciam, ktoré zvykneme považovať za dôležité. To isté platí aj o úrovni rôznych diskusí, ale aj článkov. Gramatika, použité slová ako aj celá skladba daného textu o autorovi nezriedka prezradia viac, ako obsah toho textu. A z tohto uhľu pohľadu musím uznať, že náš prístup k maličkostiam o nás prezrádza viac, ako si človek uvedomuje.

    • Vďaka Peter. To, že o nás maličkosti prezrádzajú veľa, je pravda. Osobne pre mňa zostáva otázkou, že ak do niečoho nechcem investovať, resp. robiť to svedomito a poriadne, či má význam, aby som to vôbec riešil. Kvôli čomu? Kvôli ľuďom? Tradícii? Zvyku? Neuberajú nám práve takéto veci čas a energiu?

      • Vďaka za odpovede. Myslím, že veľmi dobrým podnetom na premýšľanie, ktorý spomínaš – a ktorý mne samému nenapadol – je, že načo robiť veci, do ktorých nechceme investovať. Ak by sme mali ideálne podmienky, tak, samozrejme, robíme len to, čo chceme. Avšak človek nežije vo vákuu a niekedy musí robiť veci, ktoré nechce, aby – ak to doženieme do extrému – prežil. Nie je pri takých veciach legitímne urobiť len nutné minimum a potom sa venovať naplno tomu, do čoho chceme investovať?

        Dúfam, že dáva zmysel, čo píšem, i keď to znie dosť abstraktne…

        • Dáva to úplný zmysel a položil si skvelú otázku. Mal by som robiť to, čo je potrebné, nie to, “čo sa mi chce”. Týmto sa snažím riadiť. Nie teda chce/nechce sa mi, ale je/nie je potrebné. Ak to je potrebné vložím sa do toho. Ak to nie je potrebné, tak to nerobím. Chce to istú zrelosť, aby človek rozlíšil, čo je potrebné, pretože v mojom živote samozrejme nejde iba o mňa.
          Neviem si momentálne vybaviť v mojom živote niečo, do čoho by som dal iba nutné minimum a nemal z toho zlý pocit.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *