Plač ženíchov

shutterstock_127216079

Serie ma to. Neviem, ako inak to napísať, pretože si to slabší výraz nezaslúži. Stovky a tisícky mladých mužov, od ktorých sa očakáva, že budú mužmi činu, sedia so stiahnutým chvostom, kým ich budúce svokry, matky a nastávajúce manželky plánujú svadobný deň. O tom bude tento žalospev. Plač ženíchov.

V obrovskom množstve prípadov je to príbeh ako z kopírky. Je niekoľko mesiacov pred vytúženým dňom. Povedzme, že je to ten príbeh, kde je to vytúžený deň oboch partnerov. Idú začať niečo nové, významné, tak by sa radi potešili s priateľmi. Ako by to malo vyzerať?

Strih.

O niekoľko hodín neskôr vedia, že potrebujú na svadobnú párty pôžičku. V „lepšom“ prípade počítajú, koľko zaplatí čia mamka peniažkov. Štart do samostatnosti ako vyšitý. Veď predsa začať samostatný život s tým, že papanie zaplatí ocko, lebo ja to chcem, je rozhodnutie každého dospelého človeka. Zdá sa vám to normálne? Ak áno, nič si z toho nerobte, ste len obeťou kultúry.

Nájde sa hŕstka mužov, ktorí sa snažia protestovať a tvrdia, že nepotrebujú prestieranie zladené s farbou očí, ale tí sú rýchlo umlčaní. Sú aj takí odvážlivci, ktorí spochybnia, že požičať si šaty na jeden deň za niekoľko stovák eur je výborný nápad. Ak by neboli potrební k vykonaniu tohto nezmyslu, už dávno by odpočívali v reťaziach pod vodou. Vôbec nepoznáte maminu sesternicu a jej deti? Čo tak pozvať ich, aby s vašimi najbližšími zdieľali veľmi osobnú chvíľu? Veď aj ona pozvala vašich rodičov pred dvadsiatimi rokmi. Nepáči sa vašej nastávajúcej, že kňaz má plešinu? Tak mu pravdepodobne zaplatíte nastrelenie vlasov. Neviete, že ak nepožičiate pre svoju drahú bielu limuzínu, vlastne ste ju nikdy nemilovali a beriete si ju len z vypočítavosti? Tak to ste sa iste prepočítali.

Pri takomto výpočte začínam rozumieť, prečo svoju partnerku voláte „drahá“.

Ja viem, ja viem. Keď sa chcete oženiť, musíte to pretrpieť. No predsa len… Neviem si predstaviť, že by som dnes, po desiatich rokoch manželstva, spravil podobnú akciu. Už sa vidím, ako navrhujem: „Prosím ťa, nemohli by sme urobiť párty pre 150 ľudí, kde by sme minuli pár tisíc eur? Veď iba raz v živote. Ja viem, že nemáme pár tisíc eur, ale požičiame si, alebo vypýtame od našich.“

Absurdné? Skôr úplne bežné.

Naše ženy sú obete. Ja som celý život o tomto dni nesníval. Nepredstavoval som si seba ako princa v krásnom obleku, na ktorého budú všetci hľadieť s úžasom. Nemal som predstavu čokoládového vodopádu a obsluhujúcich šimpanzov vo frakoch. Moji kamoši by ma neohovorili, pretože nemám perlové gombíky a o polnoci len polmetrový gejzír šampanského. Mám pocit, že my chlapi sme na tom nejak lepšie.

Dnes by moja predstava bola, že tam budem ja a ona. Takí, akí sme, bez pozlátka, ktorým sa zamaskujeme. A potom ešte ľudia, ktorí sa nemusia zamaskovať, aby sme si mysleli, že im na nás záleží.

Aby sme sa pochopili. Ak máš vlastných peňazí toľko, ako Martin Jakubec sebadôvery, tak míňaj ako šialenec, lebo zajtra možno bude po tebe. Ale ak to nie je tvoj prípad, tak odporúčam správať sa ako inteligentný človek. Zakrývaj sa len takou perinou, na akú máš.

Toto odporúčanie je ale zbytočné. Málo hrdinov obstálo v boji proti démonovi svadobných príprav. Zbytočný je argument, že ste mohli mať nové auto. Takéto poznámky sú predsa rúhanie! Chceš byť upálený?

Existuje však legenda o mužovi, ktorý vyslovil svoje námietky a prežil. Ten príbeh dokonca hovorí, že pri prípravách mohol povedať svoj názor a ten mal váhu! Ak ho poznáte, odkážte mu, že potrebujeme jeho príbeh, jeho vzor, jeho príklad. Voláme, aby POVSTAL a viedol tých, čo žijú v apatii a strachu. Čakáme na príchod hrdinu, ktorý zastaví plač ženíchov.

Ja viem, že ste tam vonku za monitormi. A viem, že tento blog nemôžete „lajknúť“, zdieľať ani komentovať. To, čo by nastalo, by bolo strašné. Ale nádej zomiera posledná.

A Vám, ktoré teraz peníte a brúsite svadobné nechty… Viem, že ste tam. Cítim Vás… Viem, že sa bojíte. Že sa nás bojíte. Bojíte sa zmeny. Nepoznám budúcnosť. Neprišiel som Vám povedať, ako to skončí. Prišiel som… aby som Vám povedal, ako to začne. Teraz zavesím tento blog na web … a ukážem týmto ľuďom to, čo im chcete zatajiť. Ukážem im svet … bez premrštených svadieb. Svet… kde je všetko možné. Svet, kde je manželstvo viac ako svadba. Čo bude ďalej … to nechám na Vás.


korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: http://www.themarysue.com/

Peter Podlesný

Manžel nádhernej ženy, otec dvoch detí, priateľ dobrej partie chlapov.

24 komentárov k “Plač ženíchov

  1. Veľmi zaujímavá téma. Od svojich 10 rokov som jednoznačne rozhodnútý, že kým bude svet svetom túto koncepciu svadby neprímem. Momentálne mám 20 a nič sa na tomto mojom pohľade nezmenilo. Žiadne divadlo pre ostatných, len to, na čom záleží skutočne. Vďaka, pekný článok.

    • Zdar Pavol, držím palce, nech sa ti podarí udržať, čo si si predsavzal. Ver tomu, že tak ako na všetky chlapove rozhodnutia, ktoré stoja za to, aj toto bude jedného dňa pod tlakom. Dík za ocenenie.

  2. Zdravim,

    Chapem odpor v pripade ze sa to prehana. Ale toto je tiez extrem, vzbudzovat emocie a nenavist pred svadbou nikomu nepomoze. Je to skola diplomacie a treba si zakladne veci naplanovat vopred a dohodnut ze na vsetkom budete musiet obaja suhlasit – ale budte pripraveny obaja na ustupky! A vtedy to ide.

    Ja osobne som snubenicy chcel splnit jej sen – takze vacsina bola po nej ale zas ona bola zo setrnej rodiny takze som mal skor opacny problem, musel som ju presviedcat na viac hosti :) lebo moja blizka rodina bola troska vacsia a chceli sme mat rovnako.

    Ale hlavne som chcel povedat ze odvaha je aj byt ochotny nebyt na svabe najvacsi sef a ustupit aj to je chlapske len hlupy clovek nevie nikdy ustupit.

    • Batman, vďaka za reakciu a názor. Nebudem ti protirečiť. Myslím, že budeš súhlasiť, že muž má byť pri svadbe rovnocenný partner. Ak ustúpi tak zo svojho rozhodnutia, nie preto, že ho donútia. Ak chceš splniť niekomu sen a musíš si na takú párty vziať pôžičku to je nerozum nehodný chlapa. Na druhej strane iste cítiš iróniu a nadsázku, ktorá v texte je, pretože jeho cieľom je satira mužov, ktorí sa nechajú napriek svojmu presvedčeniu zašliapnuť. Ešte raz vďaka za komentár.

  3. Skvelý článok, vďaka, Peter. Ja som už dlho zástanca názoru, že radšej investovať viac do svadobnej cesty ako do samotnej svadby, alebo, ešte lepšie, do života po svadbe…
    Šimon

  4. zaujimavy clanok, preskocil som emotivne vylevy zhruba v strede ale nakoniec suhlasim – treba to mat po svojom a nebat sa byt iny ako mainstream a skusit aj nieco ine. Neviem v com moja svadba bola ina ale vsetko sme s polovickou my planovali a nie rodicia, zapojenych bolo vyse 30 ludi a bola to party mojho zivota ktoru by som kazdemu prial. sem-tam posielam niektorym kamosom pre inspiraciu scenar a ine organizacne pomocky 😉 ale taka svadba je super skuska teamovej prace – treba prijat kopu rozhodnuti a mierne ignorovat rodinu aj ked ciastocne prispieva 😉 alkohol, tanec, aktivity, pocet hosti, neskorsi prichod druhej vlny hosti a svedske stoly, dary atd… a svadobna cesta? bol som prvykrat letecky na dovolenke :) mozno aj posledny… ale kamosovi sme zasa pomohli vymysliet lowcost alternativu – vsetky top aquaparky a slovenske hory… a mozno mu aj trochu zavideli tu pestrost… 😉 tak sme si o rok dali zopakovanie svadobnej cesty v aquaparku a zabudnutom hoteliku v horach… a autom v noci cez kopce kde je najviac jelenov na ceste :)

  5. Hlasim sa teda! :) Uprimne som sa pobavil, ale musim povedat (aj sudiac podla svojho okolia), ze nas hrdinov tu zopar kusov este je. Kecali sme do toho zenam, platili sme to bez rodicov, nemali sme ani 70 ludi a aj tak stale zijeme. Da sa to! 😀

  6. Myslím že takých “povstalcov” ako ste Vy chalani by sa našlo aj medzi ženami, nie všetky nie sme zákerné egocentrické histerky mysliace si že sme sa narodili len preto aby sme raz v živote mali “svoju” svadbu snov aj keby na ňu bolo potrebné založiť rodičovský byt 😀 (fakt úprimne dúfam že také ženy nie sú) Nie všetkým sa nám snívalo o princeznovských šatách (a nie, nie som ani mužatka :D) článok ma pobavil (palec hore). pozdravuje Vás šťastne 11-12 rokov zadaná nevydávajúca sa “povstalkyňa”

  7. Možno som zvláštna ale úplne suhlasim…vôbec sa mi nepáči predstava minút veľa peňazí na svadbu a pozvať tam ľudí ktorých som v živote nevidela, držať sa tradícií lebo čo o nás povedia sa mi tiež nechce…. súhlasím s tym ze svadba je krásny deň a pre mňa nemá cenu párty po obrade ale skôr obrat samotný, ved o tom to je že dvaja si niečo sľubujú väčšinou pred pánom Bohom mne by stačil obrad a možno torta s priateľmi ale mám pocit že dnes je viac všetko o svadobnej veselici ako o tom že dvaja si sľúbia že spolu zostarnu a budú sa o seba starať

  8. My sme s manželkou na svadbu peniaze veľmi nemali. Dostali sme peniaze, ktoré “zaplatili” rodinu a tých, ktorých chceli rodičia. Našich kamarátov sme si “platili” zo svojho.

    Našu svadbu sme však pripravovali s jednym dôležitým postojom. S postojom, že pozývame známych a kamarátov na svadbu preto, aby sme si ich uctili. Chceli sme si ich uctiť dobrým jedlom, malým darčekom a pekným programom. Chceli sme, aby s nami zdielali našu radosť. Brali sme sa mladí (24, 22). Chceli sme našim kamarátom, tiež mladým, ukázať, že sa nemajú čoho báť a že to ide s troškou odvahy. Chceli sme, aby odchádzali s pocitom, že bolo o nich dobre postarané a nikto na nich nešetril.

    Ten postoj úcty nie je otázka balíka peňazí, ale spôsob ako sa človek k hosťom správa.

  9. Uf, dobrý článok. Vďaka Bohu, nepatrím k takýmto nevestám (dúfam :D). Svadbu budeme mať menšiu, jednoduchú, platíme sami. Možno rodina navrhne pomoc, ale nerátame s tým :)

  10. fajn článok… prvýkrát som bola na svadbe, keď som mala 11 rokov a už vtedy ma to nebavilo 😀 nechcem sa nikoho dotknúť, ale Bože chráň, aby som sa takéhoto (z môjho pohľadu) cirkusu musela zúčastniť ako nevesta. mám tiež kamarátku, ktorá vyhlásila, že ak by jej priateľ náhodou trval na veľkej pompéznej svadbe s tými všetkými “tradíciami”, tak si za seba zoženie dablérku :) večera v kruhu najbližšej rodiny, šaty pekné, ale jednoduché, tak si to predstavujem ja :) najdôležitejší je však sľub pred Bohom a to ostatné až ďaleko za tým

    • Vďaka Barborka, snáď moja dcéra bude premýšľať nejak podobne :) Ja som za tradície, ale za tie, ktoré sa v rodine naozaj tradujú t.j. podávajú z generácie na generáciu a nie len preto, že “to tak stále bolo”. Dík za komentár.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *