Kult cestovania – čo na Hobitovi chápeme nesprávne

Moderná kultúra je z vášne k cestovaniu celá bez seba. Stalo sa ústredným prvkom ducha našej doby, hlavnou zásadou v prežívaní naplneného a nevšedného života. Nech sa pozriete kamkoľvek, cestovanie sa núka ako liek, bez ohľadu na vaše problémy.

Nemáte potuchy, čo robiť po vysokej? Dajte si rok pauzu a cestujte.

Zhasla iskra vo vašom vzťahu? Vydajte sa s vašou polovičkou častejšie na cesty.

Neviete, čo so sebou a nudí vás život? Vydajte sa na veľkolepé dobrodružstvo okolo sveta.

Cestovanie sa nepredkladá len do podoby všelieku proti všetkým našim bolestiam, ale dokonca ako základ, okolo ktorého by sme si mali vybudovať aj ostatné zložky života. Myseľ kultúry vraví: Načo deti, len vám budú brániť v cestovaní. Pracujte na seba a vytvorte si pasívny príjem, aby ste sa mohli vydať na exotické miesta kedykoľvek by sa vám zažiadalo.

V relatívne bezpečnej a prekvitajúcej dobe, v spoločnosti s minimálnym počtom zabudovaných výziev a strastí, sa cestovanie stalo cestou za dobrodružstvom, cestou na vyjadrenie svetaznalej odvahy. Jedinec s ňou vyrazí na neznáme teritórium a podstupuje obrad, aby sa stal osvieteným občanom globálneho sveta.

Cestovanie dnes zastáva jednak pozíciu nástroja osobného rozvoja, ale aj takmer nezištného morálneho dobra.

Jednoducho povedané, staré náboženské zdroje vedenia a identity sa rozpadli a na ich mieste vyrástol akýsi „kult cestovania“.

Lenže je naša viera v cestovanie oprávnená? Alebo sme cestovanie prinútili niesť so sebou omnoho ťažšie bremeno očakávaní, ako by malo mať?

Na jednom Oxfordskom predmestí žil kedysi stvoriteľ Hobitov

Ak sa teda z cestovania stal kult, iste je jednou z jeho posvätných textov aj kniha J. R. R. Tolkiena s názvom Hobit. Dej knihy už opisovali mnohí (nechýbame ani my) ako paralelu k spôsobu pre moderného človeka predstavujúcu únik do sveta z obežnej dráhy rutiny a konvencií: Bilbo žije bezpečný, pohodlný, meštiacky život v útulnej, zásobenej hobitej nore s kozubom, až pokým ho skupinka trpaslíkov nepresvedčí vydať sa s nimi na strastiplné dobrodružstvo. Zažil dovtedy nepoznané volanie stať sa veľkolepým. Bilbo si počína s odvahou a vodcovsky, rozširuje si obzory a nakoniec sa vracia na nudný vidiek ako zmenený Hobit. Zdá sa, že tu ide o príbeh moderného, zdomácneného, lenivého svetobežca, vyjadrený v svete fantázií a predstáv.

Vnímať túto knihu ako inšpiráciu pre cestovanie môže presvedčiť mnohých, ale jej autor je exkluzívna výnimka, keďže kniha nijako nezmenila spôsob jeho života.

Tolkienov život bol typickým príkladom tichej, obyčajnej, monotónnej, domácej rutiny. Žil počas života v jednom zo skromných, veľmi konvenčných prímestských domov a dni trávil ako profesor, manžel a otec. Jeho typický deň zahŕňal bicyklovanie s deťmi na rannú svätú omšu (väčšinu svojho života nevlastnil auto), vyučovanie na Oxfordskom Pembroke College, cestu domov na obed, doučovania študentov, poobedňajší čaj s rodinou, prácu v záhradke. Ak po večeroch nepísal, tak hodnotil skúšky študentov iných univerzít, aby si privyrobil nejakú tú libru navyše, alebo chodieval do literárneho klubu Inklingov. Cestoval zriedka, do zahraničia šiel iba niekoľkokrát a keď sa vydal na výlet, svoju rodinu brával na úplne obyčajné letoviská pozdĺž pobrežia Anglicka, primárne určené pre turistov.

Mal niečo po dvadsiatke, keď slúžil v prvej svetovej vojne a v stredných rokoch sa stal známym vďaka knihám Hobit a Pán prsteňov, no okrem toho sa v živote Tolkiena nestalo nič výnimočné alebo vzrušujúce. Dokonca po tom, čo sa jeho knihy stali celosvetovými bestsellermi, sa jeho životný štýl takmer vôbec nezmenil.

„Som vlastne taký Hobit, vo všetkom, okrem výšky,“ priznal sa.

„Milujem záhrady, stromy a strojom nedotknutú poľnohospodársku pôdu. Fajčím fajku, mám rád dobré, jednoduché jedlo (čerstvo uvarené), ale protiví sa mi francúzska kuchyňa. Takisto obľubujem vzorované vesty, dokonca sa odvážim nosiť ich aj počas týchto chmúrnych dní. Milujem huby (priamo z prírody) a mám veľmi prostý zmysel pre humor (otravuje ešte aj autorov pozitívnej kritiky na moje diela), chodievam spať neskoro a vstávam neskoro (keď sa dá). Cestujem málo.“

Porovnávanie Tolkienovej práce plnej predstavivosti a jeho domácej rutiny sa dá dobre uzavrieť jednou z jeho krátkych správ o tom, ako v písaní Pána prsteňov pokročil. Poslal ju synovi v roku 1944: „Dnes sa mi podarilo písať jednu alebo dve hodiny a priviedol som Froda skoro pred brány Mordoru. Poobede som kosil. O týždeň sa začína semester, takže prišli už aj dokumenty z Walesu na korektúru. Budem sa naďalej snažiť písať „O prsteni“ v každom príhodnom okamihu.“

Čo nám teda vyplýva z faktu, že muž žijúci taký jednoduchý, obmedzený a obyčajný život stojí za splodením epických príbehov o veľkolepých dobrodružstvách plných rozmanitých postáv, čo za sebou zanechávajú svoj priemerný pohodlný život a vydávajú sa plniť náročné, riskantné a siahodlhé výpravy?

Bol Tolkien azda pokrytcom? Boli jeho knihy len jednou z foriem naplnenia si snov, šancou prežívať vo vymyslenom svete veci, ktoré sa priveľmi bál uskutočniť vo vlastnom živote?

Nie, ak porozumiete, čo chcel Tolkien svojimi príbehmi dosiahnuť a čo považoval za najdôležitejší typ dobrodružstva.

Skryté dimenzie hobitej nory

V opisoch Hobitov sa Tolkien opieral nielen o vlastný život, ale z časti sa inšpiroval aj všeobecnou povahou svojich krajanov. Počas jedného rozhovoru sa vyjadril o tom, že „Hobiti sú jednoducho dedinčania, malí vzrastom práve preto, že výška odráža všeobecne zakrpatené horizonty ich predstavivosti – nie zakrpatené horizonty ich odvahy alebo skrytej sily (aspoň podľa mňa).“

Tolkien nikdy nepochyboval, že by jeho susedia nemali fyzickej odvahy nadostač. Počas prvej svetovej vojny totiž zažil neochvejnosť naverbovaných vojakov naživo. Keď z vrchnosti prišiel príkaz osvedčiť sa, urobili to honosne a bez výhrad.

Tolkien práveže videl veľkú odvahu ako jednu z hlavných čŕt definujúcu Hobitov. Keď jeho syn Christopher lietal počas druhej svetovej vojny za Kráľovské letectvo Royal Air Force a znepokojený šiel v ústrety smrteľnému nebezpečenstvu a hrôzostrašným nepriateľom, povzbudil ho, aby „mu zo srdca nezmizla hobitia odvaha!“

Takže nie, Tolkienovým priemerným Hobitom (Angličanom) nechýbala odvaha, ale skôr živá, bohatá predstavivosť – túžba vyskúšať nové myšlienky a perspektívy, zanechať za sebou súčasný stav a vydať sa na cestu viery, osobného rozvoja a morálnych výziev.

Pre Tolkiena nič na tomto svete – ani kultúra, vzdelanie, domnienky, očakávania, ba ani len kamene, stromy alebo ľudia – nebolo také, za aké by sme to považovali. Za „závojom familiárnosti“, ako to nazval básnik P.B. Shelley, sa skrývali aj iné vrstvy a dimenzie. Zatiaľ, čo podobný svet neuvidíme na vlastné oči, môžeme ho zažiť skrze uštipačné pichanie v túžbach po niečom lepšom. Je to ako príležitostný pocit, keď sa ocitneme na prahu niečoho veľkolepého.

Podľa Tolkiena nemá dostatok ľudí ani predstavivosť zamýšľať sa nad touto myšlienkou seriózne, ani odvahu nasledovať svoje túžby do hĺbky. Priemerný chlap sa podobal Bublíkovcom z Hobita. „Jeho odpoveď na akúkoľvek otázku pozná vopred každý, bez zbytočného pýtania sa.“ Väčšina ľudí ani len nevyvinie snahu odtiahnuť závoj zo sveta hlbších významov – nik ich nepresvedčí, aby skúsili preniknúť konvenčnými, komfortnými, uhladenými predstavami, ktoré nabrali zo sveta poriadku, aby nazreli do hlbšej skutočnosti.

Pre Tolkiena tieto dôležité pravdy zahŕňali myšlienku, že život, či už na predmestí, alebo priamo na bojisku, predstavuje epický hrdinský boj dobra a zla, tmy a svetla. Že rozhodnutia každého človeka majú význam, bez ohľadu na „malý vzrast“ danej osoby. Že príbeh každého jednotlivca je súčasťou väčšieho príbehu celého vesmíru. Každý musí zahrať svoju rolu a prejsť svoju púť – nemusí to byť nevyhnutne fyzická cesta, ale aj duchovná či morálna.

Tolkien veril aj v myšlienku, že čítanie mýtov patrilo k najistejšiemu spôsobu, ako sa na takú cestu vydať. V mýtoch nájdeme fantastické vysvetlenia toho, kým sme, ako sme sa sem dostali a čoho sme schopní. Podľa Tolkiena sú tieto príbehy naplnené odrazmi Pravdy s veľkým P – „letmým pohľadom na podstatu reality“ pravdivejšiu, než akékoľvek suché fakty. Keď sa dobrý mýtus oddelí od reality, paradoxne nás k nej nanovo privedie. Mýtus nám pripomenie, že pod naším nemastným-neslaným a zaneprázdneným životom leží hrdinský a mýtický potenciál.

Práve z tohto dôvodu Tolkien sníval o vytvorení svojej vlastnej mytológie, čo sa mu úspešne podarilo nielen v Hobitovi, ale aj v ostatných dielach. Bilbo sa vydáva na dobrodružstvo s oveľa hlbším významom, než sú len opisy prírody a nepriateľov zobrazené na stránkach knihy. Jeho cesta je púťou naprieč epickým mytologickým svetom, kde bojuje so silami temnôt, objavuje svoj osud a slovami autora knihy Bilbo‘s Journey podstupuje „obrad prechodu od nevzdelanosti k múdrosti a od malomeštiackej skazenosti k hrdinskej cnosti.“

Keď čitateľ sprostredkovane v predstavách nasleduje Bilba na jeho výprave, nakoniec sám absolvuje svoju cestu tam a späť. Tolkienov priateľ C. S. Lewis napísal vo svojej recenzii na Hobita, že príbeh púšťa čitateľa do sveta, ktorý „sa pre neho stane nezastupiteľným. Nemôžete o ňom robiť predpoklady, kým sa do neho nevydáte, rovnako, ako sa naň nedá zabudnúť, keď ste ho už raz navštívili.“

Aj Lewis, aj Tolkien horlivo verili v moc „rozprávkových príbehov“. Tolkien povedal, že ponúkajú „doposiaľ nepoznané vnemy a rozširujú naše poňatie škály možných skúseností.“ Lewis vysvetľuje efekt vymyslených príbehov na čitateľa takto:

„Rozprávková krajina vzbudzuje u čitateľa neznámu túžbu po niečom. Neznáma túžba (v konečnom dôsledku pre jeho obohatenie) čitateľa rozrušuje a znepokojuje s nejasným pocitom, že niečo leží mimo jeho dosahu a ani zďaleka neotupuje a nevyprázdňuje skutočný svet, ale vytvára v ňom novú dimenziu hĺbky. Nebude teda opovrhovať skutočnými lesmi, lebo čítal o začarovaných lesoch. A tiež, čítanie robí z každého lesa tak trochu kúzelné miesto.“

Inými slovami, knihy podobné Hobitovi by nemali nutne vzbudzovať túžbu po výletoch do vzdialených krajov, ale skôr vrátiť novotu dôverne známemu okoliu priamo pred našimi očami. Keď už raz objavíte prah do iného sveta, budete schopní vidieť svet cez mytologický objektív a objaviť skryté dimenzie nachádzajúce sa priamo medzi štyrmi stenami vašej hobitej nory. Keď ste už raz absolvovali cestu tam a späť, vaša perspektíva sa navždy zmení. Začnete vidieť veci v skutočnom svetle. Všetko, od výhľadu z vášho bytu až po cestu do práce, začne mať viac zmyslu, ba dokonca čara.

Tolkiena odlišovala od ostatných hobitov práve schopnosť prejsť cez tento prah kedykoľvek sa mu zažiadalo, nehľadiac na jeho inak obyčajný malomeštiacky životný štýl. Toto je pre neho vyvážením zabudnutej vnútornej túžby po fyzickom cestovaní. Jeden zo životopiscov Tolkiena napísal, že „jeho predstavivosť nemuseli stimulovať neznáme krajiny ani kultúry“. Jednoducho si vedel sadnúť za stôl a okamžite objavovať prostredie Stredozeme, čo vysvetľuje, prečo sa veľmi nestaral o miesto, kde sa práve nachádzal.“ Pre Tolkiena jeho domáca rutina ostávala stále ako nová, nehľadiac na to, ako dobre ju poznal.

Tolkienovo ponáranie sa do vlastnej predstavivosti nepredstavovalo útek pred realitou, skôr opätovné zoznámenie sa s ňou. Cestu, na ktorej je aj ten najobyčajnejší život naplnený epickými výpravami, hlbokými konfliktmi a hrdinskými rozhodnutiami medzi odvahou a horlivosťou na jednej strane, a hrabivosťou a sebectvom na druhej strane, videl jasnejšie než väčšina ľudí. Takže človek žijúci „priamočiaro“ napriek tomu neprestane pociťovať, že jeho svet je oveľa širší než svet ľudí, s Instagramovými profilmi naplnenými fotkami svojich ciest po šírom svete.

Tolkien chápal, že ak ide o najdôležitejšie životné púte – výpravy do duchovného života, sebapoznávania, sebazdokonaľovania – miesto je nepodstatné.

Na najväčšie výzvy nepotrebujete mať pas.

Naopak, naše vonkajšie cestovanie môže pozastaviť naše vnútorné cesty.

Tí, čo blúdia, sú vskutku stratení

„Lebo ja meriam vzdialenosti smerom dovnútra, nie von. Vo vnútri sprievodcu medzi ľudskými rebrami je dostatok miesta a scenérií pre akúkoľvek biografiu.“ – Henry David Thoreau.

Samozrejme, nie je nič nesprávne na cestovaní, ak mu prisúdime správnu mieru dôležitosti a zbavíme ho všetkého nadbytočného morálneho zmyslu,  prehnaného účinku a nadutých vyhliadok.

Opätovná kalibrácia týchto očakávaní začína s priznaním si, že na cestovaní nie je v podstate nič cenné. Výhody spojené s cestovaním, teda šanca na rozširovanie obzorov, dospievanie a učenie zvládať neisté situácie, sú skutočne reálne, ale nevyplývajú prirodzene z každého presúvania sa z bodu A do bodu B. Ak by to platilo, tak hlavná hrdinka filmu  Jedz, modli sa a miluj, ktorá začala so svojím svetobežníckym dobrodružstvom ako plytká a narcistická, by skončila svoj výlet polepšená. Lenže (pozor spojler) zdá sa, že po skončení výletu nie je o nič menej zahľadená do seba.

Hodnota plynúca z cestovania sa objaví iba pre tých, čo ju spoja so správnym nastavením mysle a už skôr jestvujúcou samostatnosťou. Tieto kvality sa vám podarí vyvinúť hocikde, no musia byť vyformované predtým, než s cestovaním začnete.

Mnoho ľudí dúfa, že cestovanie im pomôže zmeniť sa alebo nájsť samých seba, ale ak nie ste schopní stať sa človekom, akým chcete byť, tam, kde práve ste, nebudete schopní zmeniť sa a nájsť sa ani na mieste vzdialenom 5000 kilometrov. Lebo je samozrejmé, že všade, kam sa vydáte, beriete so sebou aj svoje ja. Ralph Waldo Emerson sa k tejto téme vyjadril, že ľudia nespokojní so svojimi životmi, hľadajúci naplnenie v exotických a starodávnych krajinách, len prinášajú „ruiny k ruinám“.

„Všetci vzdelaní Američania túžia po skultúrnení svojho vnútra a práve preto ich stále fascinuje toľko zbožšťované cestovanie a jeho modly – Taliansko, Anglicko, Egypt. Tí, čo tieto staroveké krajiny preslávili, dosiahli úspech, lebo svoje rodiská neopustili, ako ani zem neopúšťa svoju obežnú dráhu. Skutočný muž vidí priestor na sebarealizáciu v plnení si povinností. Duša nie je cestovateľom. Múdry muž sa zdržiava doma a keď ho jeho potreby, povinnosti alebo akékoľvek udalosti zavolajú mimo domova, či do cudzích krajov, bude v aj v nich ako doma. Iných mužov prenikne vyrovnaným výrazom na tvári, keď pôjde ako posol múdrosti a sily navštíviť mestá i ľudí nie ako votrelec alebo paholok, ale ako suverénny muž.

Nemám vôbec nič proti cestám okolo sveta pre účely umenia, štúdia a dobročinnosti. Muž sa má najprv udomácniť, aby nešiel za hranice hľadať niečo viac, ako sám pozná. Ten, kto cestuje, aby ostal v úžase alebo získal to, čo nevlastní, cestuje preč od seba a na starodávnych miestach starne už v mladosti. Jeho myseľ zostarne a spustne, ako spustli Téby a Palmýra, keď sa tam ocitne. Prináša ruiny k ruinám.

Cestovanie je rajom pre bláznov. Naše prvé cesty nám ukážu, že všade je to rovnaké. Doma snívam, že v Neapole alebo v Ríme sa nasýtim krásou a zbavím sa smútku. Napchám si kufor, objímem priateľov a vydám sa na more. Nakoniec sa zobudím v Neapole, kde vedľa mňa bude ležať temná skutočnosť, moje smutné Ja. Neúprosné, identické s tým, od ktorého som utiekol. Bažím po Vatikáne a jeho palácoch. Budem sa nazdávať, že ma nasýtia výhľady a nápady. No nenasýtia. Môj spoločník ide všade tam, kam ja.“

Alebo ako stoický filozof Seneca napísal pred 2000 rokmi:

„(Cestovatelia) cestujú z miesta na miesto a menia jedno divadlo za druhé. Lukrécius hovorí, že „každý muž tým uteká od seba“. Ale čo ho čaká na konci, ak sa mu nepodarí pred sebou ujsť? Naháňa a štve samého seba ako svojho najnudnejšieho spoločníka. Preto si musíme uvedomiť, že chyba nepramení z našej konkrétnej polohy, máme skôr ťažkosti sami so sebou.“

Tí, čo cestujú, aby našli niečo, čo im chýba, zistia, že čokoľvek, čo sa báli uskutočniť doma, na nich čaká po prílete na druhé miesto.

Ak má niekto pocit, že nemôže nájsť samého seba alebo naplnenie v živote bez toho, aby niekam cestoval, s istotou zistí, že sa vydáva na cestu so zlým nastavením mysle. Ide o tých, čo vravia: „Keby som mal/urobil toto, všetko by sa zmenilo.“ Je to rovnaké nastavenie mysle, ktoré navodzuje pocity, že keby ste len našli tú správnu diétu, tak by ste schudli, keby ste len získali tú pravú organizačnú aplikáciu, podarilo by sa vám toho viac, keby ste len mali lepšie platenú prácu, boli by ste šťastní… V takýchto prípadoch vlastne nehľadáte prostriedky na nakopnutie cesty k cieľu. Skôr ide o rozptýlenie, aby ste na zadaní pracovať nemuseli vôbec.

Ak nedokážete nájsť uspokojujúce dobrodružstvo v objavovaní blízkeho okolia, nebudete schopní objaviť dlhotrvajúce uspokojenie cestovaním po Európe. Ak si nedokážete vytvoriť bohatý vnútorný život na predmestí, nebudete toho schopný ani kdesi v indickom kláštore. Ak nie ste schopný nájsť novotu v známom prostredí ani naplnenie vo výpravách za sebazdokonaľovaním, duchovným životom a cťou, tak vás jedna letná turistika okolo sveta pred nudným a prázdnym životom nezachráni.

Spokojnosť, zlepšenie a naplnenie sa dá nájsť buď za akýchkoľvek okolností, alebo sa nedá nájsť vôbec.

Výletný lístok okolo, okolo a ešte raz okolo sveta

Cestovanie niekedy škatuľkujeme ako prejav odvahy, snahu zachovať si neutíchajúcu zvedavosť. No zároveň môže byť výhovorkou pred úplne opačným dôvodom. Ak človek musí usporadúvať výlety, aby našiel zábavu a dobrodružstvo, poukazuje tým na nedostatok predstavivosti, nie na jej nadbytok. Nie je nič zbabelšie, než použiť cestovanie ako útek pred problémami, sklamaniami a nedostatkami v každodennom živote, namiesto toho, aby sa im človek postavil čelom.

Väčšej pretvárky niet.

Tolkien tak rád hľadal pocit, ktorý ponúka aj cestovanie. Cítime ho, keď sme na prahu, na medzníku niečoho zvláštneho a veľkolepého. Akurát, že pri cestovaní sú jeho účinky len viac-menej dočasné a jeho nedostatkom je, že nepoukazuje na žiaden hlbší skrytý význam. Cestovateľ, ktorý nastúpi bez skôr jestvujúceho sebapoznania a charakteru a namiesto toho hľadá tieto veci počas cesty, je ako sito. Keď vzplanú jeho túžby vytvorené cestovaním, prejdú priamo cez neho. Počas výletu sa daný človek cíti povzbudený, so zmyslom života, plný energie, na ceste za väčšími a lepšími vecami.

Lenže taký človek si len pomýlil pohyb a progres.

Keď sa vráti domov, tieto pocity sa vytratia a znova sa prinavrátia iba podstúpením ďalšieho zájazdu, ďalšou cestovateľskou horúčkou. Namiesto toho, aby slúžila prahová skúsenosť ako vchod k lepším veciam, sa iba zmení na cyklus vlastnej duplikácie, prázdnu sériu pečiatok v pase.

Takže k cestovaniu by sa malo pristupovať podobne, ako sa pristupuje k zdravému romantickému vzťahu. Namiesto hľadania partnera, ktorý naplní všetky vaše túžby, prichádzate do vzťahu ako plne uvedomelá osoba. Namiesto hľadania doplňujúceho článku pre vašu osobu taký človek len posilní robustný základ, čo už v sebe máte vytvorený.

Rovnako by cestovanie nemalo byť vnímané ako magická pilulka, všeliek, niečo nevyhnutné pre váš osobnostný rozvoj, ale jedna z možností, ako obohatiť život už beztak zmysluplný – voľnočasová zábavka, hobby ako každé iné, zaujímavé pre istú časť spoločnosti.

Cestovanie by nikdy nemalo byť útekom od života, ale iba jeho posilnením.

Záver 

„Naše ruky a nohy majú miesta dosť, ide práve o naše duše, ony ďalej hrdzavejú v kúte. Poďme migrovať vo vnútrozemí bez prestávok a rozložme si stan stále bližšie k západnému horizontu.“ Henry David Thoreau.

Objem cestovania u človeka sa dnes prezentuje ako nejaký typ lakmusového testu: čím viac cestujete, tým odvážnejší, kultúrnejší a nekonvenčnejší sa zdá váš život byť. Naopak, čím menej cestujete, tým viac je váš život braný ako nudný, bežný a stále priamočiary.

Hranice sa nedajú nakresliť tak jednoducho. Aj muž, ktorý navštívil každý kontinent, môže mať dušu so zanedbateľnou hĺbkou. zatiaľ čo muž-domased môže mať dušu hlbšiu, než je priekopa kdesi v oceáne. Muž s Instagramom preplneným obrázkami starovekých ruín a západov slnka z pláže môže mať extrémne obmedzený pohľad na možnosti v živote, zatiaľ čo chlapovi bez jedinej známky v pase sa podarilo skultivovať v sebe rozhľadenú, hĺbavú myseľ. Chlap cestujúci odvážne po celom svete, je možno vystrašený z čelenia samému sebe a pasovania sa s obyčajnými vecami, zatiaľ čo chlap, ktorému stačí domov, odvážne čelil presne tomu, kým je a akú úroveň jeho život dosiahol.

Samozrejme, platí to aj naopak.

Tieto typy sa nemusia navzájom vylučovať.

Ale aj keď máte sen byť mužom s porovnateľne bohatými skúsenosťami z cestovania a vnútorným životom, začnite najprv tým druhým, nie prvým.

Hľadajte najprv hĺbku, potom šírku.

A vedzte, že najväčšie a najdôležitejšie dobrodružstvá v živote sa môžu začať už na mieste, kde práve sedíte. Bez toho, aby ste si museli baliť kufre, sa môžete vydať na púť širšieho sebapoznávania, nevídanej výnimočnosti a hrdinskej sily. Takže ako Bilbo budete čoskoro „robiť a hovoriť veci vonkoncom neočakávané.“

–
Korektúra: Jana Lászlóová , Ivana Badiarová 
Zdroje: J.R.R Tolkien: A Biography (Humphrey Carpenter), Tolkien and C.S. Lewis: The Gift of Friendship (Colin Duriez), Bilbo’s Journey: Discovering the Hidden Meaning in The Hobbit (Joseph Pearce), “How to Travel–Some Contrarian Advice” (Ryan Holiday), artofmanliness.com
Fotografia: cdn.thedailybeast.com