Sila rozhovoru: Lekcia od C. S. Lewisa a J. R. R. Tolkiena

Je podvečer 19. septembra. Píše sa rok 1931.

Traja muži sa prechádzajú malebným chodníkom pozdĺž Addison’s Walk, tiahnúcim sa popri rieke Cherwell na pôde Oxfordskej Magdalen College. Dvaja z prítomných, C. S. Lewis a J. J. R. Tolkien, obzvlášť zaujatí jeden druhým, sú hlboko ponorení v živej diskusii o pôvode metafor a mýtov.

Napriek tomu, že obidvaja muži sú vojnoví veteráni, majú cez 30, učia a prednášajú na Oxfordských fakultách a zdieľajú vášeň pre starú literatúru, sú dvaja priatelia v iných oblastiach dokonalé protipóly. Popri rozdieloch v osobnosti sú muži rozdielni aj v hlbšej podstate: Tolkien je verný katolík od detstva, zatiaľ čo Lewis je od svojich pätnástich rokov oddaným ateistom.

Avšak, počas pár uplynulých rokov sa Lewisov odmeraný postoj k téme Boh postupne oslaboval. Toho je z časti príčinou jeho priateľstvo s Tolkienom a množstvo konverzácií, ktoré spolu viedli od ich prvého stretnutia pred piatimi rokmi. Medzi obidvoma akademickými postmi – Tolkien ako profesor a odborník na Anglo-saxónov, Lewis ako odborník prednášajúci o anglickej literatúre – vzniklo priateľstvo na základe spoločnej, takmer inštinktívnej dychtivosti po veľkolepom, heroickom a šerom svete opisovanom v severskej literatúre.

Obidvaja muži z času na čas bdeli do skorých ranných hodín, keď spolu hovorili o mýtických bohoch a obroch.

Vášeň pre mytológiu možno vytvorila puto medzi dvomi priateľmi, ale tiež pôsobila ako jeden z Lewisových kameňov úrazu pri vnímaní kresťanstva. Ako mladý muž dospel Lewis k záveru, že táto viera bola iba „jedným z ostatných mýtov“ a bola tak isto vymyslená, ako zvyšok: „Všetky náboženstvá, teda mýty, ak ich máme nazvať pravým menom, sú výlučne vynálezom ľudstva – ako Thor, tak aj Kristus.”

Ak Boh Lewisovi skutočne stúpal na päty, malo toto prenasledovanie formu rozhovorov s jeho priateľmi. Rozhovory nemuseli byť vždy s Tolkienom. Boli aj s inými bystrými učencami, ktorí nevideli žiaden rozpor medzi intelektualizmom a ich vierou. Skúšali Lewisove presvedčenie, že hlava nemôže byť jednotná so srdcom a zasypávali ho bádavými otázkami, na ktoré si sám nevedel uspokojivo odpovedať. Nakoniec ho otázky prinútili vydať sa na cestu za odpoveďou, či dokáže nájsť racionálne argumenty pre teizmus.

V roku 1929 kľakol, „uznal, že Boh je Boh“ a stal sa z neho „ten najneochotnejší konvertovaný človek v celom Anglicku“. Pre Lewisa to bolo čisto racionálne rozhodnutie a v tú noc jeho viera nezahŕňala nič iné, ako neznámeho a neosobného Boha, nie to ešte špecificky vieru v Krista. Trvalo to ďalšie dva roky a ešte jeden prelomový rozhovor načatý na Addison’s Walk, vďaka ktorému prekonal aj túto bariéru.

O niečo neskôr Tolkien a Dyson vypočuli priateľovo znepokojenie a rozhodli sa pokračovať v diskusii v Lewisovom univerzitnom podnájme. Muži sa usadili v Lewisovej izbe a vytiahli svoje fajky. Keď hodiny ukazovali niečo málo po polnoci a izba bola zaplnená mračnami tabakového dymu, obaja, Dyson a Tolkien, zdieľali náhľady zo svojej cesty ku viere.

Mýty, vysvetľuje Tolkien, nie sú iba rozprávky, zámerné lži či výmysly, ale mocné nástroje pre odhaľovanie najväčších tajomstiev. Namieta, že všetky mýty vrhajú svetlo na dimenzie, ktoré sú často prehliadnuté obmedzenou ľudskou mysľou. V tomto smere môžu byť dokonca viac „skutočné“ ako to, čo by sme normálne nazvali realitou. Všetky mýty sveta môžu teda slúžiť ako diery v závoji, cez ktoré vidíme svetlo. Príbehy, vysvetľuje Tolkien, majú symbolickú hodnotu.

Lewisov rozhovor s Tolkienom a Dysonom pokračoval do tretej hodiny ráno a ku rozhovoru sa Lewis vracal aj v nasledujúcich dňoch. Jeho viera v príbeh rástla, až nakoniec jednému svojmu priateľovi 1. októbra napísal: „Práve som prešiel od viery v nejakého Boha ku definitívnej viere v Krista – v kresťanstvo. Vysvetlím ti to inokedy. Môj dlhý nočný rozhovor s Dysonom a Tolkienom má na tom obrovský podiel.”

Lewis sa stal najpopulárnejší kresťanský apologét svojej doby, tvorca vlastných mýtov vo forme Letopisov z Narnie a autor, ktorého práca je študovaná a oceňovaná dodnes. Z jednej konverzácie začatej na Addison’s Walk sa vyvinula výhybka, ktorá presmerovala Lewisa z jeho doterajšej koľaje, a poslala ho úplne iným, novým smerom.

Zdieľam príbeh o tejto konverzácii medzi Lewisom a Tolkienom nie preto, lebo si myslím, že každý dospeje ku rovnakým záverom ako oni. Zdieľam tento príbeh preto, lebo je to, ak dovolíte, „pravdivý mýtus” – príbeh, ktorý odkrýva pravdu presahujúcu konkrétne detaily o tom kto/kedy/kde a dáva nám náhľad do hlbšej podstaty veci. V tomto prípade príbeh odkrýva potenciálne transformatívnu moc osobného rozhovoru.

Vo svojej knihe Reclaiming Conversation podáva profesorka Sherry Turkle smutné dôkazy o tom, ako sa my moderní stále častejšie odkláňame od „konverzácie, ktorá je otvorená, spontánna, a v ktorej sa hráme s myšlienkami.” Schovávame sa za obrazovkami a komunikujme najviac, ako sa len dá, cez e-maily a SMSky. Obhajujeme to, lebo nám to príde efektívne a fakt, že máme možnosť editovať naše správy, nám vraj pomáhať byť viac „samými sebou”, pretože môžeme povedať veci akurát „ako je to vhodné.”

Avšak pri úniku od hmotnej konverzácie prichádzame o veľa. Technologicky sprostredkovaná komunikácia spraví konverzáciu viac efektívnu, ale tiež ju spraví plytkou a povrchnejšou. Nedostaví sa pocit empatie a pravého prepojenia – stavov, ktoré sú založené na schopnosti počuť hlas druhých, vnímať reč tela druhých a vidieť výrazy tváre iných ľudí.

Pre oživenie skutočnej transformatívnej sily rozhovoru by mal človek vedome kultivovať nasledujúce prvky kvalitnej konverzácie:

Čas

Dobrá konverzácia sa neriadi na princípe efektívnosti. Taktiež, nemusí mať absolútne hladký priebeh. Často ukončujeme konverzáciu preto, lebo sa objaví trápna pauza, alebo zdanlivé mlčanie, alebo sa možno ľudia začnú opakovať. V skutočnosti sú podobné veci úplne prirodzené. Máme si snáď myslieť, že sa Dyson, Tolkien a Lewis rozprávali celých osem a viac hodín bez jediného odmlčania? Veľmi nepravdepodobné. Tiché chvíľky sa niekedy stanú dôležité smerovacie body pre nový, obohacujúci prúd diskusie. Dobrá konverzácia často prechádza niekoľkokrát tými istými vecami, zachádzajúc druhý krát hlbšie s možnou čerstvou myšlienkou vynárajúcou sa na tretí pokus.

Miesto unikania od konverzácie pri náraze na kameň dajte príležitosť situácii rozuzliť sa.

Priestor

Možno ste počuli o známych „Inklingoch” – neformálnom klube a literárnej spoločnosti, do ktorej patrili Lewis a Tolkien, ako aj zopár iných autorov. Členovia Inklingov sa tradične stretávali každý štvrtkový večer v Lewisovom univerzitnom podnájme v Magdalen College a každé utorkové poludnie v krčme The Eagle and The Child. Členovia spolu pili, fajčili svoje fajky a čítali si navzájom svoje najnovšie práce. Bola to úžasná mastermind skupina, v ktorej sa členovia navzájom podporovali a poskytovali si vzájomne spätnú väzbu k svojim dielam. No nebol to zďaleka jediný spolok, ktorého súčasťou boli. Obidvaja, Lewis a Tolkien, počas svojho života navštevovali mnoho skupín. Bola to napríklad diskusná skupina Coalbiters (z islandského kolbítar, alebo v preklade tí, ktorí sedia tak blízko pri ohni, že môžu prakticky zahryznúť do uhlíka), v ktorom Lewis a Tolkien utužili svoje puto pri spoločnom čítaní islandskej poézie a diskusiách o severskej literatúre.

Dobrá konverzácia nepotrebuje práve poloformálne kluby či skupiny, ale vyžaduje si snahu pravidelne sa stretávať s konkrétnymi ľudmi.

Udržiavanie pozornosti

Ako uvádza Turkleová: „Štúdie preukazujú, že dokonca aj prítomnosť telefónu na stole (aj keď je vypnutý) mení to, o čom sa ľudia budú rozprávať. Ak máme pocit, že nás každú chvíľu niečo vyruší, udržiavame rozhovor prízemný a vyhýbame sa kontroverzným témam bez nejakých hlbších myšlienok.” Rozbehol by sa Lewisov rozhovor s Tolkienom a Dysonom, ak by sa stále jeho priatelia prerušovali, aby skontrolovali prijaté správy v mobile? Alebo ak by každý neustále dvíhal hlavu hore a vypytoval sa: „Počkaj, čo?”

Dobrá konverzácia je spoločná snaha a každý zúčastnený musí byť plne prítomný. Namiesto prerušovania svojej pozornosti musí každý svoju koncentráciu udržiavať a aktívne počúvať svojich spoločníkov, aby mohol aj on prispieť do rozhovoru na základe toho, čo si zobral z ich rozprávania.

Spolupráca

Spôsob, akým komunikujeme cez sociálne médiá, tiež formuje spôsob, akým komunikujeme osobne: vyslovíme niečo a potom čakáme na príval odpovedí. Každý potom prispeje izolovanou a odlišnou odpoveďou.

Dobré konverzácie sú ale kinetické a kolaboratívne – sú ako kúsky symfonickej hudby, kde musí každý prispieť do harmónie a rytmu, aby všetky noty spolu splynuli v hudbu. Niekedy máte v podvedomí myšlienku, o ktorej možno ani neviete a nedokážete ju vyjadriť. A zrazu niekto povie niečo, čo ju vypustí z podvedomia a vy cítite, ako sa vám nad hlavou rozsvietila žiarovka. Niekedy zas máte v hlave fragment nejakého nápadu, ktorý neviete úplne definovať. Keď ho ale zdieľate a niekto na neho reaguje spojitosťou, ktorá vám doposiaľ nenapadla a spoločne vystaviate nový pohľad na vec, celá skupina sa môže spoločne tešiť zo zrodu novej myšlienky. Ak toto funguje, z konverzácie vie vzniknúť nesmierne tvorivá činnosť.

Samota a sebareflexia

V knihe Reclaiming Conversation Turkleová tvrdí, aj keď to môže znieť ironicky, že dobrá konverzácia si žiada od jej účastníkov, aby najskôr strávili čas osamote. Ak chcete prispieť do konverzácie niečím hodnotným, musíte najprv uvažovať nad vecami sám. Potom, keď sa dáte dokopy a zdieľate to, o čom ste uvažovali, môžu ostatní budovať konverzáciu na vašich úvahách a vám na oplátku dať ďalšie sústo na spracovanie, keď budete zase osamote.

Pod pojmom „samota” má Turkleová na mysli nie len odlúčenie od ostatných ľudí, ale aj odpojenie sa od našich zariadení. Nanešťastie, veľa ľudí dnes nedokáže zvládnuť tento stupeň samoty a potrebujú sa neustále rozptyľovať svojimi zariadeniami. Toto pretvára cnostný cyklus na kontraproduktívny cyklus:

„Zo strachu pred samotou máme problém venovať sa samým sebe. A tým trpí naša schopnosť počúvať druhých. Ak nevieme nájsť svoj vlastný stred, strácame sebavedomie v tom, čo dokážeme ponúknuť iným. Alebo sa môžeme pozrieť na kruh z druhého konca. Nedokážeme dávať pozor, keď iní hovoria, a tým trpí naša schopnosť poznať samých seba.”

Po konverzii na teizmus začal Lewis navštevovať univerzitnú kaplnku počas týždňa a anglikánsky kostol v nedeľu – nie preto, lebo by bol oddaný kresťanskej viere, ale jednoducho kvôli času na rozjímanie. Tiež začal študovať evanjeliá v originálnom gréckom znení. A preto, keď nadišiel čas prechádzky na Addison’s Walk, mal Lewis už niečo, čím prispel do rozhovoru – mohol svojim priateľom vyjadriť myšlienky, s ktorými sa trápil. Ich vlastný čas strávený osamote im tiež umožnil prispieť do rozhovoru a pomôcť Lewisovi vysporiadať sa s jeho myšlienkami. Samota pripravila cestu pre kolaboratívny rozhovor.

Ocenenie rozdielov 

Počas skúmania podstaty modernej konverzácie objavila Turkleová, že sa dnes veľa ľudí obáva baviť s ľudmi, s ktorými nesúhlasia. Neradi sa ocitajú v konflikte, neradi čelia spochybňovaniu svojho presvedčenia a radšej sa držia ľudí, ktorí plne schvaľujú ich zaužívanú mienku.

Lenže niektoré z tých najlepších konverzácií sú civilné debaty o dôležitých myšlienkach a záležitostiach. Počas Lewisovej cesty ku konverzii sa napoly radoval a napoly nariekal, že: „Všetko, čo som sa tak pilne snažil vylúčiť zo svojho života, sa zrejme zjednotilo a stretlo ma v mojich najlepších priateľoch.” Zatiaľ, čo ho rozhovory, ktoré mal so svojimi priateľmi, niekedy frustrovali, s radosťou prijímal výzvu a spôsob, akým ho tieto diskusie nútili hlbšie uvažovať o svojich vlastných presvedčeniach.

Takto je to aj s nami, ak sa stretávame s názormi, s ktorými nesúhlasíme, núti nás to rásť a bližšie skúmať naše vlastné myšlienky. Aj keby sme napokon predsa svoj názor nezmenili.

Pravidelnosť

Povedať, že jediná konverzácia zmenila Lewisov život je aj pravda, aj mylné vysvetlenie. Konverzácia, ktorú mal s Tolkienom určite zmenila jeho celý náhľad na kresťanstvo, ale bol to rozhovor, ktorá by nebol možný bez predchádzajúcich diskusií, ktoré si obidvaja muži vychutnávali roky pred tým.

Tolkien sa zastavil v Magdalen College každé dopoludnie, aby mohol Lewisa navštíviť. Spolu si vždy pripili a rozoberali všetko od literatúry až po fakultné klebety. Nie každý rozhovor bol vážny. Ale vďaka týmto neformálnym rozhovorom si vybudovali puto, ktoré im umožnilo presedlať aj na hlbšie, vážnejšie rozhovory.

V dnešných dňoch často počúvate ľudí rozprávať, ako sú pre nich bežné rozhovory nudné. S netrpezlivosťou vytrénovanou vďaka tejto digitálnej dobe sa chcú vrhnúť rovno na veľké veci. Turkleová o tomto píše veľmi výstižne:

„V skutočnosti nikdy neviete, kedy budete mať naozaj dôležitý rozhovor. Musíte sa preto zúčastniť množstva konverzácií, ktoré sa môžu zdať nudné, alebo „neefektívne”, aby ste tam boli pre tú, ktorá vám možno zmení život.”

Záver: Znovuobjavenie čara konverzácie

Niektoré z našich najvýznamnejších momentov sa točia okolo rozhovorov: s vašou priateľkou, keď ste si obidvaja uvedomili, že ste sa do seba zaľúbili, rozhovor s vaším mentorom, ktorý vám pomohol vykryštalizovať vaše životné poslanie, rozhovor, ktorý ste mali s vašou dcérou, keď ste si uvedomili, že je z nej dospelá žena.

Konverzácie zoči-voči môžu byť zábavné, poučné a uspokojujúce pre dušu. Môžu byť príležitosťou pre učenie seba a iných. Môžu vám pomôcť objaviť nové veci o sebe a druhých, ktoré by inak ostali neodkryté, dokonca vedia rozprúdiť transformatívne myšlienky, ba aj zjavenia. Lewis evokatívne zhŕňa pôžitky z konverzácie:

To sú tie zlaté stretnutia… Keď máme na nohách papuče, naše nohy ležia natiahnuté oproti žiaru v krbe a pohár jemne zvierame v dlani. Keď sa celý svet a aj to, čo ho presahuje, otvorí našim mysliam počas výmeny slov. Nikto nemá navrch a nikto nenesie za nikoho zodpovednosť. Všetci sú slobodní muži a navzájom sú si rovní, ako by sa stretli pred hodinou. V rovnakom čase všetkých združuje roky dozrievajúca vášeň. Život nedokáže ponúknuť lepší dar.”

Ak vstúpite do konverzácie, dokážu sa vám prihodiť magické, dokonca život meniace veci – teda ak si vyberiete spontánnosť namiesto upravovania správ a efektívnosti. Lenže je to práve spontánnosť, ktorú musí človek zámerne vyhľadávať, a na ktorú musí samého seba pripravovať.

Takže, ráčte sa pripraviť.

(redakčne krátené)

preklad: Marek Svatko
korektúra: Jana Lászlóová
zdroj: artofmanliness.com

Marek Svatko

Marek Svatko

3 komentáre k “Sila rozhovoru: Lekcia od C. S. Lewisa a J. R. R. Tolkiena

  1. Tolkien a Lewis vedeli, kde je sever. Len by som poznamenal, že brániť sa small-talku síce nepomáha, lebo od neho sa postupne prechádza k “hlbokým” konverzáciám, avšak v dnešnej dobe majú ľudia práve s týmto prechodom problém. Rozhovory končia pri počasí, oblečení, jedle, ako si sa mal, atď. – čiastočne práve preto, lebo sa bojíme stretnutia s nesúhlasom, čo vedie okrem iného k tomu, že sa bojíme mať a vysloviť vôbec nejaký názor… a toto je podporované aj súčasným postmoderným duchom, že všetky názory sú rovnako pravdivé a hodnotné… je to škoda. Niet nad dobrý rozhovor…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *