Introverzia ako výhovorka

Amerika bola dlho pokladaná za krajinu extrovertov, za spoločnosť, ktorá vyzdvihuje a oceňuje tých entuziastických, otvorených, spoločenských – tých s charizmatickou osobnosťou a tých so zmyslom pre vrúcne prijatia. Sme ľudia, ktorí súdia našich politikov podľa ich zápalu pre verejné prejavy a udržiavajú klasiku Dale Carnegie: Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí (How to Win Friends and Influence People) stále v predaji. Veľké zviera na scéne, život plný zábavy a večierkov, to je individuálne podľa statusu. Na druhej strane, na introvertov sa často pozerá so štipkou podozrenia ako na bifľošov, „tých čudných“, odcudzených a možno trochu nepriateľských.

Avšak v posledných rokoch tieto kedysi spoločné prúdy myšlienok pripomínajú skôr tichú morskú hladinu. Zatiaľ čo je extrovert kultúrnym vzorom, na osobnej úrovni sa zrejme viac a viac ľudí považuje, možno trochu pokorne, za introvertov.

Aký je najsilnejší faktor, ktorý zapríčinil túto zmenu? Publikácia od Susany Cainovej: Úspešný introvert, sila introvertov vo svete, ktorý neprestáva hovoriť (Quiet: The Power of Introverts in a World That Can’t Stop Talking) z roku 2012. Cainovej kniha bola veľkým bestsellerom (5 400 hodnotení na Amazon) a popri jej populárnej TED reči sa stala kultúrnym fenoménom.

Úspešný introvert, ktorý objavuje výhody introverzie a povzbudzuje introvertov chopiť sa ich schopností, otvára, iniciuje potrebnú zmenu prevládajúcej doby „pravidiel extrovertov.“ Ale ako to zvykom býva, váhy sa v niektorých prípadoch nakláňajú na úplne iný smer.

Tento spád udalostí nenastal len kvôli knihe samotnej, ale aj preto, že pristála na kultúrnu pôdu schopnú spracovať jej odkaz. Za posledných 6 rokov mala na nás technológia svoj dopad, nezáležiac na našej osobnosti, životnom štýle či potreby. Pretože sme sa všetci stali menej spoločenskými, je pravdepodobnejšie, že sa budeme hanbiť, alebo cítiť spoločensky trápne, keď ideme von. A je to aj oveľa jednoduchšie vyhýbať sa osobnému kontaktu: posielanie mailov namiesto osobného stretnutia alebo odmietnutie pozvánky textom, akoby sme nemali dosť guráže ospravedlniť sa cez telefón.

V minulosti bolo takéto správanie spoločnosťou považované za demoralizujúce a voľba ostať doma radšej, ako ísť von, skôr privodila pocit viny. S rastúcim povedomím o kladoch introverzie sa však takéto správanie uznáva, ba dokonca oceňuje.

V knihe Úspešný introvert Cain opisuje introvertov ako reflektívnych, intelektuálnych mysliteľov, vytrvalých, zameraných, kreatívnych a ako riešiteľov problémov; ľudí, ktorí preferujú hĺbku namiesto šírky a žijú bohatý vnútorný život, ľudí v oddialenejšom uspokojení: relatívne slobodných od pokušenia povrchných výhier ako sú peniaze a status. Sú to vnútorne založení vynálezcovia, umelci, filozofi, inžinieri, vedci, programátori, skladatelia a kreátori sveta. Následkom toho, či už zámerne, alebo nie, je, že extroverti v porovnaní s introvertmi sú plytkí a nevšímaví, roztržití a povrchní, ovplyvniteľní názorom druhých a rozrušení každým pozlátkom. Pri tejto knihe a jej odkaze niet pochýb, že je náročné nájsť niekoho, kto by sa v súčasnosti označil za extroverta. Veď predsa, kto by seba neoznačil ako hlbokého filozofa, či kreatívneho umelca? Čiastočne je aj dobrý znak, že introverti spoznávajú samých seba a rozumejú tomu, kým sú. Pretože sa počet introvertov štatisticky zvýšil z 1/3 na ½ obyvateľstva, vyzerá to tak, že sa mnohí nesprávne identifikovali ako príslušníci tejto skupiny.

Nielenže sa niektorí ľudia zle kategorizovali ako introverti, oba tímy – ako extroverti, tak aj introverti, využili introverziu ako výhovorku pre svoje správanie, ktoré už nespadá pod túto klasifikáciu. Takýmto správaním podlamujú kolená autentickému správaniu introverzie a taktiež im samým. Nesprávna mienka o povahe introverzie im bráni prijať ich nedostatky v komunikácii, spoločenskom živote a teda aj rozvíjaní vzťahov, ktoré by ich inak mohli naplniť a spraviť šťastnými.

Extroverzia vs. Introverzia

Predtým, ako vstúpime do ringu s mylnou predstavou ľudí o extroverzii a introverzii, musíme si definovať základné črty oboch dispozícií.

Extroverzia a introverzia sú dominantnými prvkami ľudskej osobnosti, sú asi z polovice geneticky podmienené a z polovice tým, do akej miery jedinec prejavuje špecifický súhrn znakov. Existuje mnoho názorov na to, ktoré presne kvality spadajú pod tieto súbory, dva typy sú však spoločne opísané nasledujúcimi spôsobmi.

Extroverti majú sklon nachádzať naplnenie mimo seba. Sú viac skupinoví, spoločenskí, asertívni, zo seba vychádzajúci a rozrečnení. Užívajú si spoločnosť, prácu v tíme a interakciu vo veľkých skupinách. Sú viac temperamentní a viac sebaistí pri riskovaní, konfliktoch a robením rýchlych rozhodnutí. Extroverti sú vnímavejší na ocenenie, dožadujú sa väčšej energickosti a majú radi vykonávanie viacerých vecí naraz.

Introverti nachádzajú naplnenie v sebe samých. Sú seriózni, tichí menej spoločenskí a radi trávia čas osamote. Nemajú radi konfliktné situácie, sú reflektívni, zdržanlivejší vo vyjadrovaní emócií a opatrnejší – radi robia uvážené rozhodnutia a radi sa zamyslia pred tým, než niečo povedia. Introverti sú menej citliví na ocenenia, nemajú veľký zmysel pre energickosť a preferujú zameranosť na vykonávanie jednej činnosti.

Jeden často zvýrazňovaný rozdiel medzi extrovertmi a introvertmi sa týka toho, čo vysáva a doplňuje ich energiu (hoci, ako sa dočítame neskôr, prieskum nie vždy potvrdí tieto na oko samozrejmosti). Introverti preferujú menej rušné prostredie a sú vyčerpaní veľkým spoločenským angažovaním sa, ale cítia sa plný energie pri trávení času osamote. Extroverti sa zas cítia vyčerpane (alebo minimálne znudene) v pokojnom prostredí a prípadnej samote, ale zasa plní energie pri trávení času s druhými.

Je veľmi dôležité poznamenať,  že extroverzia a introverzia existujú v istom prelínaní sa a ľudia sa ľahko priklonia na jednu, či druhú stranu; skrátka všetci sme zmes oboch týchto znakov. Alebo, ako povedal Carl Jung: „Neexistuje taká vec, ako čistý extrovert, alebo čistý introvert. Takýto človek by bol v blázinci.“ Je tiež možné spadnúť priamo do stredu tejto kontinuity, čo vás v takom prípade robí ambivertom (Kate a ja tiež spadáme do tejto kategórie).

Mýty a pravdy o extroverzii a introverzii

Tieto dve kategórie sú pre nás zaujímavým predmetom skúmania (my, ľudia sa neustále zaujímame o nás samých). A keďže extroverzia a introverzia predstavujú ústredný rozmer toho, kým sme, prirodzene prenikli do pop-kultúrneho prostredia a stávajú sa skreslenými oproti tomu, čo psychologické výskumy ukazujú.

Tu sú niektoré mýty a pravdy o týchto dvoch typoch osobností.

Mýtus #1: Introverti nemajú radi spoločenské akcie

Pravda: Hoci introverti preferujú trávenie času osamote a sú ľahšie presýtení stimuláciou ako extroverti, neznamená to, že si vôbec neužívajú spoločenské podujatia, ale len to, že môžu chcieť odísť zo stretnutia skôr, ako by odišli extroverti. Len toho majú dosť skôr.

Aj keď extroverti môžu vyhľadávať odmenu v podobe spoločenských podujatí viac ako introverti, štúdie ukazujú, že keď dôjde na stretnutie, obaja si užívajú čas rovnako. Prieskumy ďalej hovoria, že introverti sa cítia šťastnejšie, keď sa správajú extrovertne. Obaja sú potom taktiež unavení. Sebarealizácia chce obetu a obeta ťa v momente robí šťastnejším a zároveň unavenejším. Nie je to vec introverzie, či extroverzie, ale čisto ľudská záležitosť.

Suma sumárov, introverti sa ľahko zabavia na spoločenských akciách (a pracovných stretnutiach), hoci možno menej často, ako ich extrovertní rovesníci.

Mýtus #2: Introverti sú stále hanbliví a čudní (a extroverti sa vždy cítia v spoločnosti príjemne)

Pravda: Introverzia je dať prednosť tráveniu času osamote; hanblivosť je úzkosť, strach či nekomfort v trávení času s inými. Nie je to to isté. Aj keď introverti nemusia tráviť čas s inými často, stále sa v spoločnosti ľudí môžu cítiť dobre a postupne si aj navyknúť.

Zároveň to nie je tak, že všetci extroverti sú prirodzene naklonení socializovaniu sa. Môže u nich nastať silné nakopnutie pre kontakt s druhými ľuďmi, no predsa sa zaseknú pre svoju hanblivosť.

Je pravda, že introverzia a hanblivosť majú čosi spoločné, hoci sa prieskumy nevedia zhodnúť, ako veľmi a prečo je to tak. Introverti môžu mať špeciálne aktívnu amygdalu, časť mozgu slúžiacu na rozoznávanie strachu. Ich citlivá fyziológia im teda môže spôsobiť pocit úzkosti v spoločnosti, čo sa môže preklopiť do hanby. Alebo keď sa introverti cítia menej motivovane do socializovania sa, tak to často nepraktizujú. A keďže to nepraktizujú, cítia sa trápnejšie, keď také niečo nastane a vzniká z toho cyklus, ktorý sa prejaví ako zahanbenie.

Avšak hanbenie sa a introverzia nie sú neoddeliteľne spojené a je veľmi ľahké byť spoločenským introvertom, alebo trápne hanblivým extrovertom.

Je skutočne nemožné vedieť, do akej kategórie spadáte, pokým nenadobudnete určitý stupeň spoločenskej sebadôvery. Keď ti prídu všetky tvoje spoločenské aktivity trápne, nebudeš schopný povedať, či naozaj preferuješ trávenie času osamote, alebo sa len vyhýbaš spoločnosti pre strach z poníženia.

Cesta, akou získať sebavedomie a schopnosť skutočne vedieť, či si introvert, alebo extrovert je pre obe skupiny rovnaká: pestovať pokoj, sebadôveru, nastavenie zmýšľania, štúdium a pravidelné precvičovanie spoločenských zručnosti (social skills), znova a znova. Cieľom je dostať sa do bodu, kedy sú rozhodujúce sily predného mozgu schopné upokojiť fyziologickú úzkosť vyprodukovanú amygdalou. Je to dosiahnuteľné, nezáležiac na type tvojej osobnosti.

Mýtus #3: Introverti majú menšiu potrebu po blízkych a dôverných vzťahov než extroverti

Pravda: Introverti možno radšej trávia viac času osamote, ale to neznamená, že majú menšiu potrebu po intímnych vzťahoch než extroverti. Skôr sa líšia množstvom a charakterom týchto vzťahov. Kým extroverti trávia svoj čas s mnohými rôznymi ľuďmi a majú veľký okruh známych, introverti preferujú konverzáciu s menším počtom ľudí a sú spokojní s niekoľkými blízkymi spoločníkmi.

Hoci sa introverti uspokoja s menším počtom dôverných vzťahov, výsledky mnohých výskumov o tom, ako sú vzťahy v našich životoch nesmierne dôležité pre fyzické, ale aj psychické zdravie, platia pre všetkých – extrovertov aj introvertov.

Mýtus #4: Introverti sa vyhýbajú nezáväznej komunikácii, pretože ju neznášajú.

Pravda: Pravdou je určite to, že mnoho introvertov naozaj neznáša nezáväznú konverzáciu. No to neznamená, že to platí pre každého

Jeden výskum ukazuje, že extroverti cvičia viac než introverti, pretože si to pravdepodobne viac užívajú. Niekto by však mohol tvrdiť, že introverti sú ospravedlnení z toho, že necvičia, pretože si to užívajú menej než extrovert. No druhí by mu mohol oponovať tým, že aj keď si introverti cvičenie až tak neužívajú, potrebujú cvičiť pre dôležité psychické a telesné benefity, ktoré sa spájajú s telesnou aktivitou.

Rovnako sa introverti nemôžu vyhýbať nezáväznej konverzácii len preto, lebo to nie je ich šálka kávy. Nezáväzná konverzácia je jediná cesta ku hlbokej konverzácii, do ktorej postupne prechádza, a ktorú majú introverti naozaj radi (predsa sa nemôžeme len tak prihovoriť nejakému cudziemu človeku, ktorého stretneme a opýtať sa ho na to, čo si myslí o Nietzscheho predstave „Nadčloveka“), a zároveň sa cez ňu budujú dôverné vzťahy, ktoré sú, ako je vyššie napísané, rovnako potrebné pre všetkých ľudí.

Introverti môžu a majú skrátiť čas prechodu z nezáväznej konverzácie do hlbších rozhovorov – vrhnúť sa do nich skôr, než ich extrovertní rovesníci. Pre všetkých však platí, že brána k hlbšiemu rozhovoru sa otvára výmenou introvertmi nenávidenými, ale životne dôležitými, žoviálnymi poznámkami.

Mýtus #5: Chodenie medzi ľudí nie je pre extrovertov nič náročné.

Pravda: Otrepaný názor, že extroverti majú väčší „drive“ zapájať sa do spoločenského života, sa podľa všetkého zle vykladá. To, že ich tento „drive“ prakticky sám „vyženie z domu“, a že spoločenský život dosiahnu v podstate bez námahy, nie je pravdou. Ak teda extrovert nenachádza dostatočnú motiváciu ísť von, ale rozhodne sa zostať doma a pozerať Netflix, ľudia si to vysvetlia tak, že je vlastne introvert.

Pravdou však je, že každý, bez ohľadu na osobnostný typ, cíti niekedy únavu, chce iba zostať doma a nerobiť nič. Neznamená to automaticky, že ste introvert. Keď ste extrovert, ste síce svojou podstatou trošku viac motivovaný k spoločenskému životu, táto motivácia vás automaticky „nekatapultuje“ dverami – stále sa musíte sami postaviť z gauča, pripraviť sa a ísť niekam. Vyžaduje to vynaložiť úsilie a každý osobnostný typ musí vynaložiť isté úsilie. Bolo dokonca zistené, že ak ste unavený, tak to, či pôjdete medzi ľudí alebo nie, nie je úplne vecou typu osobnosti, pretože extroverti v tomto prípade nechodia medzi ľudí viac než introverti. A navyše, zapamätajte si, že extroverti aj introverti sa cítia po stretnutí s ľuďmi unavení. Takže ak ste unavený, neznamená to, že ste introvert, ale že ste robili činnosť, ktorá vyžaduje vynaloženie úsilia.

Predstavte si to takto: extroverti si možno viac užívajú cvičenie, no to neznamená, že sa každý deň nemôžu dočkať toho, ako pôjdu do posilňovne. Niekedy sa jednoducho musíte prinútiť do cvičenia alebo do toho, aby ste vyšli medzi ľudí (a potom ste mnohokrát radi, že ste to urobili).

Nech to, že ste introvert, nie je ospravedlnenie

Pochopenie skutočnej povahy introverzie je cenným spôsobom pre introvertov ako poznať a prijímať seba samých (a pre extrovertov – cenný spôsob porozumenia svojim rovesníkom), a tiež spôsob, pomocou ktorého zistia, ako si ctiť ich špeciálne vlastnosti a využívať svoj potenciál na to, aby si pre seba vytvorili naplnený život.

Nanešťastie, kvôli rozšíreniu vyššie uvedených mýtov sa občas introverzia stáva prostriedkom ospravedlňovania (oboch chybne chápajúcich extrovertov a samotných introvertov) pasivity, úzkosti a jednoducho lenivosti, pokiaľ ide o ich spoločenský život.

Introverti, ktorí majú pocit, že sú plachí alebo spoločensky neohrabaní, niekedy nechcú pracovať na riešení týchto problémov, v rozhodnutí a vo viere, že „som jednoducho taký.“ Alebo sa môžu rozhodnúť, že hocaké stretávanie sa s ľuďmi, nezáleží na tom, aké malé, jednoducho nie je pre nich.

Extroverti, ktorí majú pocit, že sú plachí alebo spoločensky neohrabaní, z toho zas môžu vyvodiť, že sú v skutočnosti introvertmi (a že introverti nemôžu zmeniť svoju povahu). Alebo sa môžu rozhodnúť pre to, že sú introvertmi, pretože spoločenský život pre nich nie je úplne bez námahy.

Obom skupinám môžu chýbať vzťahy, ktoré by viedli k šťastnejšiemu a naplňujúcejšiemu životu.

To je zjavne pravda pre extrovertov, ktorí sa však ako extroverti neoznačujú. Tým, že rezignujú a rozhodnú sa žiť ako introverti, a takisto sa rozhodnú, že jediné sociálne interakcie budú viesť s tými, ktorí sú pre nich dôležití, prichádzajú o „energetické nabitie“, ktoré by zažili na veľkých spoločenských podujatiach, kde by stretli veľké množstvo ľudí, a kde by mohli pocítiť, že žijú svoj život naplno.

Je to však pravdivé aj pre introvertov, ktorí podobne cítia, že to, ak chodia vonku len s ľuďmi, ktorí sú pre nich dôležití (alebo vôbec s nikým), dostatočne napĺňa ich sociálne potreby. Hoci nemusia mať veľké množstvo kamarátov, pridanie len 1 či 2 bližších priateľov do ich malého kruhu intimity, by mohlo značne obohatiť ich život.

Vzhľadom na to, že sme všetci zmesou introvertných a extrovertných osobnostných čŕt (nehovoriac o tom, že všetci máme tendenciu konať viac či menej introvertne/extrovertne v závislosti od konkrétnej situácie), je zrejmé to, že aspoň polovica našej povahy nie je vrodená, ale skôr tvarovaná naším prostredím, a to, že všetci sa cítime šťastnejšími, ak sme v interakcii s ostatnými ľuďmi, a to, že všetci sme unavení úsilím, ktoré interakcia s ľuďmi vyžaduje. Mali by sme však pravdepodobne prijať fakt, že tieto dva typy osobností nie sú až také odlišné, ako si to v dnešnej dobe ľudia často myslia. Či už introvert alebo extrovert, všetci potrebujeme druhých ľudí, aby sme dosiahli zmysluplný a prosperujúci život, a nájdeme ich tak, že odložíme výhovorky, prinútime sa vyjsť von a odmietneme veriť tomu, že môžeme zostať nečinní, lebo „ja som už raz taký“.


zdroj: artofmanliness.com 

preklad: Rastislav Krempaský, Patrik Neupauer

korektúra: Ivana Varga
fotografia: unsplash.com

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Jeden komentár k “Introverzia ako výhovorka

  1. Vďaka za článok, je v ňom veľa cenných postrehov. Trocha by som ale polemizoval s lenivosťou do spoločenského života. Určite to v mnohých prípadoch može byť pravda, no už toto tvrdenie samotné akoby predpokladalo, že je tu istý štandard pre to, aké množstvo trávenia času v spoločnosti je žiaduce. Nuž, áno, človek je tvor spoločenský, lenže pre rôznych ľudí to naozaj môže znamenať rôzne veci. Niekomu stačí naozaj malý okruh priateľov či vôbec známych a jednoducho nepotrebuje pre spokojný život stále spoznávať ďalších – možno preferuje spoznávať tých, čo už pozná, stále hlbšie… a obviňovať niekoho takého zo “spoločenskej lenivosti” je, podľa mňa, nefér. Ten človek môže byť spoločenský, len inak 🙂 Ja osobne oveľa viac preferujem hlbšie spoznávanie a utužovanie vzťahov s ľuďmi, ktorých už poznám, než stále získavanie nových známostí…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *