Sebastian Junger vie, prečo idú mladí muži bojovať

SplitShire-7907

Sebastian Junger je nezvyčajný producent. Jeho dokumentárne trio filmov o amerických vojakoch, ktorí bojujú v Afganistane, americké jednotky ani neidealizuje, ani nedémonizuje. Na rozdiel od populárnych bojových filmov nerobí z vojakov superhrdinov.

Film Restrepo, ktorý bol nominovaný na Oskara, je o práci. Korengal je o mužoch. The Last Patrol je o tých istých mužoch, ktorí sa snažia dostať domov. V dlhom diskurzívnom interview sme spolu s autorom hovorili o pokrútenom vnímaní vojaka o tom, prečo šiel na vojnu, a o modernej koncepcii mužnosti.

Junger tvrdí, že Američania sú zamilovaní do vojny, aj keď hovoria, že v ňu neveria. Taktiež si myslí, že mladí muži západnej civilizácie nevedia, čo to znamená byť mužom – a niektorí z nich idú do vojny, aby na to prišli.

“Som novinár, nevkladám do práce žiadne politické názory. Myslím si, že časť ľudí idealizuje vojakov, nikdy o nich nepovedia nič zlé. Iná časť ľudí je presne opačného názoru – či už ich hanobia za Vietnam, alebo ich považujú za obete vojenskej mašinérie,” tvrdí Junger.

“Oba pohľady sú absurdné,” smeje sa Junger v telefóne. Viac ako za absurdné ich považuje za škodlivé.

“Nikto by nemal byť nekomentovateľný a nekritizovateľný”, vraví. Ale varuje pred pohľadom na vojakov, ktorí z nich urobí obete, pretože sa sami rozhodli bojovať.

“Sú veľmi hrdí na to, že sú vojakmi,” hovorí. “Naozaj to podkopáva myšlienku, že v našej spoločnosti sú ľudia schopní urobiť rozhodnutia a že rozhodnutia, ktoré spravia, sú tie, na  ktoré môžu byť hrdí. Je to veľmi elitárske. “

Sila rozhodnutia a nesenie následkov je jedna z tém, ktoré Junger skúma vo svojich dielach. Jeden z momentov, ktorý človekom zatrasie, je zachytený vo filme Korengal, keď líder tímu, seržant vo výslužbe, Brendan O’Byrne, vysvetľuje, prečo neznáša frázu: “Urobili ste, čo ste museli urobiť.”

O’Byrne tvrdí, že on sa rozhodol ísť bojovať. A musí s tým žiť. Ľudia, ktorí mu vravia, že urobil to, čo musel urobiť, ho oberajú o zmysel toho, pre čo sa rozhodol.

“Celá spoločnosť je fascinovaná vojnou,” tvrdí Junger. Keď chodí po krajine s prednáškami o vojne a opýta sa: “Kto je proti vojne?”, tak všetci zdvihnú ruky. Potom sa spýta: “A kto z vás zaplatil v kine 12 dolárov za to, aby sa pozrel nejaký vojnový film?” Taktiež všetci zdvihnú ruky.

“Vojna je tak zaujímavá, že aj v miestnosti plnej pacifistov nájdete mnoho ľudí, ktorí si zaplatia za to, aby ich zabávala.”

Vytvára to zaujímavú situáciu vo filmovej branži. Ako toto píšem, tak film “American Sniper” je číslom jedna v kinách a článok Jamesa Fellowsa “The Atlantic“, ktorý je o rozkole medzi vojakmi a civilistami, je jeden z najodcudzovanejších článkov roka.

Junger rozumie aj rozkolu a aj posadnutosti vojnou. “Príbehy počas vojny sú silnejšie a dramatickejšie ako tie, ktoré vznikajú v čase mieru.”

Jeho sestra býva v malom liberálnom mestečku pri Londýne. Každoročne tam zapaľujú vatry a teenageri, či už chlapci alebo dievčatá,  zinscenujú “bitku pri Hastingse” s kartónovými mečmi a štítmi.

“Moja sestra je zarytá feministka a pacifistka, no nevidí iróniu v tom, že sa každoročne zúčastňuje na veľkolepom festivale, ktorý inscenuje vojnu. Nikto neinscenuje podpisovanie gentskej zmluvy, pretože to jednoducho nie je pútavé.”

“Všetci chceme mier, ale všetci sme fascinovaní drámou, ktorú vojna prináša. Toto presahuje naše mravné presvedčenie,” vraví Junger.

“Myslím, že ľudia by mali úprimnejší a realistickejší vzťah ku vojne, ak by si priznali, že istá časť ich vnútra na ňu reaguje pozitívne,” tvrdí ďalej.

“Vojna je peklo,” vraví sa. No beztak mnoho ľudí priťahuje. Prečo by toľko mladých mužov riskovalo svoje životy? Junger si myslí, že nás to vedie k našej prirodzenosti a rituálom prechodu.

“Mladí muži idú do vojny z rovnakého dôvodu, prečo sa malí chlapci hrajú na vojakov.” Vojna je nesmierne pútavá pre množstvo mladých mužov.

Čo je ale pravdepodobne dôležitejšie, je to, že sa muži zomknú, keď sú podrobení stresu z boja. Zažívajú extrémne silnú súdržnosť.

Keď mladí muži v USA dovŕšia 18 rokov, tak sú zrazu hodení do sveta dospelých, kde nevedia nájsť žiadne smerovanie. Niektorí idú na univerzitu, niektorí si nájdu prácu a niektorí vstúpia do armády.

“Myslím, že kultúra v tom mladých mužov podporuje, pretože sa vraví, že sa mužom nestávaš, dokiaľ neurobíš niečo ťažké. Vojna je veľmi ťažká!”

Vojna dáva mladým mužom šancu nájsť partiu rovesníkov a taktiež zmysel ich životov. To je dôležité v spoločnosti, kde muži nemajú ani jedno, ani druhé.

Žijeme v spoločnosti, ktorá asi po prvýkrát v histórii ľudstva odrádza od rozumného dialógu o tom, čo dospelosť vyžaduje od muža. Súčasne požaduje od dospelých chlapov, aby boli naozaj mužmi.

Čo to znamená byť mužom? Spoločnosť by to mala pomôcť definovať. Aby som to dosiahol. Aby som vedel, kedy som prebehol cieľovou rovinkou.
Keď sa na to spýtate v spoločnosti, tak ľudia pokrčia plecami a povedia vám, že je zbytočné takto stavať otázku. Pre mladých mužov to môže byť veľmi mätúce.

V domorodých kmeňoch majú presnú predstavu o tom, čo to obnáša. Majú iniciačné rituály, v ktorých chlapci musia ustáť ohromnú bolesť, fyzickú a psychickú záťaž, aby dokázali, že sú hodní statusu dospelých mužov. Mohli by žiť život bez takýchto skúšok, ale viedlo by to len k tomu, že by 30-roční muži pochybovali o svojej dospelosti a mužnosti. A to nepomáha ničomu.

Iniciačné rituály pomáhajú definovať hranicu medzi detstvom a dospelosťou, a taktiež definujú to, čím mužnosť je.  V USA nič také nemáme. Ale je to v našom srdci. Je to s ním späté. Preto predsa vravíme: “No tak, vzmuž sa!” alebo  “Buď chlap!”

Pamätám si, že keď som bol mladý, nemal som potuchy o tom, ako sa stanem tým, kým chcem byť. Ako sa to robí? Čo sa stane, keď sa mladí muži snažia vyrobiť svoje vlastné rituály vstupu do dospelosti?

Ak to zveličíme, tak tieto vymyslené rituály môžu byť škodlivé pre spoločnosť a aj pre tých chlapcov.
Veď predsa fajčíme, sme na drogách, poškodzujeme verejné priestranstvá a robíme ostatné nezmyselné veci, aby sme dokázali, že sme mužmi.

„Existuje iná cesta, ako to zažiť,“ vysvetľuje Junger. „Je to možnosť prihlásiť sa do armády. Je to priamo tam, v mužovej hlave. Keď pôjdem bojovať, určite sa zo mňa stane muž!”

Keď sa Junger spýtal vojakov v Afganistane, prečo sa prihlásili do armády, tak bežná odpoveď bola: “Bolo to kvôli 9/11. Útočia na nás, tak sa bránime.” Niektorí vraveli: “Môj otec bojoval vo Vietname, môj dedko počas Dňa-D a nechcem pretrhnúť líniu v rodine.” Jeden hĺbavý chlapík mi povedal: „Tak trocha som si myslel, že tu zo mňa urobia muža.“

Spýtal som sa ho na to, prečo sú mnohí mladí muži zmätení. Kedy sme prestali vedieť, čo to znamená byť mužom?

Odpovedal: “Myslím, že to bolo feministické hnutie v 60. rokoch a taktiež nesprávne pochopenie rozdielov medzi mužmi a ženami, ktoré vytvorili základ pre diskrimináciu a represie.”

Poukázal na rasovú politiku a to, ako generácie  bielych mužov použili pseudovedu a pseudobiológiu ako piliere útlaku.

„Neexistujú biologické rozdiely medzi rasami, ale existujú biologické rozdiely medzi pohlaviami,“ tvrdil mi. „Feministky sú, pochopiteľne, veľmi nervózne pri téme o vrodených odlišnostiach.“

“Môžete mať naozajstné biologické rozdiely medzi mužmi a ženami a nemusí to narušiť rovnosť týchto dvoch pohlaví,“ tvrdí Junger. „Neznamená to, že obe pohlavia budú identicky dobré vo všetkom rovnako.”

„Mám priateľov, ktorí sú antropológovia, primatológovia a evoluční psychológovia… Sú pod nesmiernym tlakom, aby vygenerovali dáta, ktoré by ukázali, že všetky pohlavné rozdiely sú kultúrne.”

„A v takomto prostredí,” pokračuje Junger, „keď sa odvážite hovoriť o tom, aký má byť muž, tak vlastne vravíte, že muži sú rozdielni od žien.“

A to znamená, že nemôžeme kvalitne diskutovať o tom, čo to znamená byť mužom.

Nepýtame sa, čo to znamená byť človekom. Ale čo to znamená byť mužom!

„Táto diskusia o mužnosti,“ pokračuje Junger, „neodvratne vedie k diskusnej vojne s akademikmi. Na akademickej pôde sa vedú veľké debaty o tom, či je vojna ľudskou súčasťou, alebo či je následkom mestských štátov resp. národných štátov.“

„To je absolútne absurdné,“ tvrdí. „Ak poviete, že vojna je prirodzená vec, prislúchajúca ľudskému pokoleniu, a že rozdiely medzi pohlaviami sú biologické, tak vás obvinia z napomáhania systému násilia.“

Junger ďalej rozpráva príbeh o svojom priateľovi, primatológovi, ktorý sa zaoberá správaním šimpanzov. „Keď začal svoju prácu o tom, ako šimpanzy vedú vojny, jeden z jeho akademických kolegov mu doslova povedal: „Narušuješ všetku snahu o mier!“

„Ľudia sú očividne pre vojnu naprogramovaní,“ pokračuje. „Mužská reakcia na vojnu je evolučnou adaptáciou, ktorá zjavne funguje pre náš druh.“

Junger poukazuje na behaviorálnu štúdiu šimpanzov: „Šimpanzí samci sú viac agresívnejší. Bojujú s protivníkovými jednotkami a ak vyhrajú, prevezmú ich teritórium. Zabijú dospelých samcov a prevezmú samice. V presnej koordinácii agresie vynikajú.

Junger zápasil s vlastnou predstavou mužnosti. To bol vlastne dôvod, prečo sa stal vojnovým reportérom. „Proste to vyzeralo dramaticky a zaujímavo, a tak trocha heroicky a podstatne,“ vysvetľuje. „Veď vojnový reportér, už len to znie drsne.“

Pred svojou žurnalistickou kariérou Junger liezol na stromy pre jednu drevorubačskú spoločnosť. „Rezal som stromy motorovou pílou, zatiaľ čo som visel na lane.  Bolo to intenzívne, trošku heroické a veľmi nebezpečné. Miloval som to.“

Ale nechcelo sa mu liezť po stromoch do konca svojho života. „Vojnový reportér, to je také viac úctyhodné povolanie… trošku.“ (smiech)

Junger šiel do vojny a vrátil sa. Spísal dejiny najdlhšieho amerického vojnového konfliktu až do otrasných detailov. A šlo mu to. Ale čo človek urobí, keď sa vráti domov z vojny?

„Nechcem sa už zapájať do bojov,“ hovorí Junger, „ale je toho veľa, čo sa dá povedať o skúsenosti z bojov a o atmosfére boja. Dalo by sa o tom urobiť veľmi silné video.“

Junger už nevidí zmysel v opakovaní tejto skúsenosti. Ale to nezastaví milióny mladých mužov, aby šli do vojny zistiť, kto sú. Pre mnohých je vojna iba skratkou k dospelosti. Je to cesta v našej spoločnosti, ktorá je stále viac kontroverzná, komplikovaná, mätúca a protirečivá.

zdroj: medium.com/warisboring
preklad: Dalibor Dráb, Dominik Mucha
korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: splitshire.com

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

3 komentáre k “Sebastian Junger vie, prečo idú mladí muži bojovať

  1. No, osobne by som sa nechcel dostat do bodu, ze potvrdenie o svojej muznosti budem hladat na fronte. Vela z tych chlapov sa vrati domov ako trosky s posttraumatickou stresovou poruchou, vela ako mrzaci a niektori vobec… Ale niektori su urcite aj hrdi a financne zahojeni. Na margo tej gender ideologie o vylucne kulturne a spolocensky definovanych rozdieloch – je to zlo.

  2. Prave preto sme si vybrali mensie zlo, tym je sport, kde sa nase muzske hormony daju tiez vylucovat. A myslim si ze zdravsim a bohumilejsim sposobom. Myslim ze ani Bozou volou nieje zakazdu cenu bojovat a zabijat. Ine je, ked je to v obrane inych, vtedy mame pravo udrziavat aj spravodlivost, ak to nieje proti BV.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *