Stoicizmus Jamesa Bonda 1
Život muža

Stoicizmus Jamesa Bonda

Jednou z vecí, vďaka ktorým sú knihy o Jamesovi Bondovi lepšou voľbou ako ich filmové adaptácie, je fakt, že kým filmy poväčšine ponúkajú len nepríliš hlbokú akčnú zábavu, knižné predlohy sú okorenené filozofickými vsuvkami. Agent 007 z pera Iana Fleminga sa so svojimi protivníkmi sporí o povahe moci a nezávislosti, a s priateľmi vedie diskusie o tom, ako zistiť, či sa človek nachádza skutočne na tej správnej strane.

Jednou z vecí, vďaka ktorým sú knihy o Jamesovi Bondovi lepšou voľbou ako ich filmové adaptácie, je fakt, že kým filmy poväčšine ponúkajú len nepríliš hlbokú akčnú zábavu, knižné predlohy sú okorenené filozofickými vsuvkami. Agent 007 z pera Iana Fleminga sa so svojimi protivníkmi sporí o povahe moci a nezávislosti, a s priateľmi vedie diskusie o tom, ako zistiť, či sa človek nachádza skutočne na tej správnej strane.

Samotný Bond razí určitú osobnú filozofiu zmiešanú z rôznych prvkov, vrátane epikureizmu a existencializmu. Dominantnou zložkou je však stoicizmus, čo zaiste dáva zmysel: život tajného agenta je plný neistoty. Bond si nikdy nie je istý, čo môže na svojich misiách očakávať a musí sa vyrovnávať s neustále sa meniacou situáciou, ako fyzicky (v podobe neočakávaných nástrah a prekážok), tak aj psychicky, keď sa potýka s novými protivníkmi či spojencami a zažíva mnohé podrazy. Mnohokrát padne do rúk nepriateľov a musí podstúpiť nemilosrdné mučenie bez toho, aby sa pod tlakom zlomil. A samozrejme neustále čelí vyhliadke smrti – veľmi reálnej šanci, že sa zo svojej ďalšej misie nevráti živý.

Zatiaľ čo fiktívny Bond musí prekonávať neobvyklé a náhle prekážky, z jeho stoicizmu sa každý z nás môže naučiť niečo užitočné pre bežné situácie z reálneho sveta.

Sústreď sa na to, čo máš pod kontrolou – zabezpeč svoju základňu

Premenné nášho života sa dajú zhruba rozdeliť do dvoch kategórií – tie, ktoré dokážeme ovládať, a tie, ktoré naopak nedokážeme.

Pokiaľ ide o tie prvé z nich, Bond drží ruku pevne na kormidle a každý detail usmerňuje vo svoj prospech. Ako píše Fleming v románe Moonraker: „Kedykoľvek ho čakala práca, musel sa na ňu starostlivo pripraviť, aby čo najmenej nechal na náhodu.“

Bond sa vždy snaží naplniť prvý Clausewitzov princíp, čiže zabezpečiť svoju operačnú základňu. Zabezpečením základne sa vytvára osobné „ústredie“, ktoré je dobre chránené voči narušeniam zvonku. Pre Bonda to znamená zistiť čo najviac informácií o ľuďoch a miestach týkajúcich sa daného prípadu, získať kompetentných spojencov, ubezpečiť sa, či jeho vybavenie funguje (napr. opakovane rozobrať a znovu naspäť poskladať zbraň), dôsledne trénovať špecifické zručnosti potrebné pre konkrétnu operáciu (ako aj nadobudnúť rôzne iné, ak by sa náhodou hodili) a vopred si mentálne vizualizovať presné kroky, ktoré chce urobiť.

Vďaka plánovaniu a dôslednému vykonaniu každého ovládateľného prvku sa Bond uisťuje, že vždy pracuje z pozície najväčšej možnej sily. Ako vysvetľuje jeho protivník z románu Dr. No, odrážajúc tak vlastnú filozofiu Nula-nula-sedmičky: „Pán Bond, moc znamená suverenitu. Prvým Clausewitzovým princípom je mať bezpečnú základňu. Z nej je potom možné vládnuť.“

Prijmi to, čo nemáš pod kontrolou – vrátane vlastnej smrti

Akonáhle „už nezostávalo nič, čo by mohol urobiť alebo proti čomu sa poistiť“, Bond sa uvoľnil a „odovzdane sa zveril do rúk osudu.“

Bond rozumie tomu, že bez ohľadu na veľkosť vynaloženého úsilia je nemožné naplánovať každý jeden detail a ovplyvniť každú premennú. Jeho vysoká sebadôvera je vyvážená realistickou pokorou. Zároveň si je vedomý, že aj pri riešení nepredvídateľných a neočakávaných okolností má stále k dispozícii určitú autonómiu: rozhodnutie prijať nezmeniteľné okolnosti namiesto toho, aby im dovolil narušiť jeho rovnováhu.

Bond zmýšľa o sile osudu triezvo aj čo sa týka smrti. Prijíma nevyhnutnosť tej vlastnej aj fakt vždy prítomnej možnosti predčasného odchodu z tohto sveta – nielen kvôli neistej povahe svojej profesie, ale aj kvôli nepredvídateľnosti života všeobecne.

Ironickou vecou na postave Jamesa Bonda je, že hoci frajersky čelí maniackym nepriateľom, ktorí ho kruto mučia a pokúšajú sa ho zabiť…poriadne sa zapotí počas bežného letu komerčnými aerolíniami. Je to však v istom zmysle pochopiteľné; bez ohľadu na to, ako hlboko ho protivník zatlačí do kúta, Bond má vždy možnosť nejakým spôsobom s ním bojovať, avšak ako pasažier v lietadle je úplne bezmocný ovplyvniť svoj osud.

V románe Žiť a nechať zomrieť sa Bond ocitne na ceste do Karibiku, na palube lietadla zmietaného búrkou. Keď sa lietadlo chveje a trasie, dážď bičuje okná a jeho večera sa váľa po podlahe (v tej dobe sa cestovalo trochu luxusnejšie), Bond pevne zviera lakťové opierky svojho sedadla, akoby sa snažil prevziať kormidlo osudu, ktorý nemá v rukách:

„Pozeral sa na priehradku s časopismi a pomyslel si: tie sú nám vo výške pätnásťtisíc stôp nanič, rovnako ako kolínska na toalete, jedlá na objednávku, žiletky zdarma alebo „orchidea pre vašu dámu“, ktorá sa teraz mimochodom aj tak triasla v chladničke. Takmer naisto by boli nanič i záchranné pásy a záchranné vesty s píšťalkou, ktoré tu steward predvádzal, sotva by použili i malú záchrannú lampičku s červeným svetlom. Kdeže, akonáhle je unavený kov vystavovaný príliš veľkému tlaku alebo odmrazovacie zariadenie kontroluje zamilovaný pozemný mechanik a svoju prácu odflákne, či už sa to stane v Londýne, v Idlewilde, v Gandere alebo v Montreale; keď sa stane niektorá z týchto vecí (alebo aj iná), táto pohodlná a vyhriata vec s vrtuľou sa zrúti priamo do mora alebo na pevninu, pretože je jednoducho ťažšia ako vzduch, omylná a nepodstatná. A všetkých štyridsať ľudí na palube, ktorí sú tiež ťažší ako vzduch, omylní v omylnom a nepodstatní v nepodstatnom lietadle, sa zrúti spolu s ním a urobí pár dierok do zeme alebo pár šplechnutí v mori. Tak či tak je nám to súdené, tak načo si nad tým lámať hlavu. A náš osud leží v nedbalých prstoch pozemného mechanika v Nassau alebo v nepozornosti chlapíka v rodinnom aute, ktorý vletí do križovatky na červenú a napáli to do vás, keď ste práve na ceste domov z nejakej hriešnej návštevy. S tým sa nedá nič robiť. Človek začne umierať vo chvíli, keď sa narodí. Celý život je vlastne smerovaním k smrti.

Tak len zostaň pokojný. Zapáľ si cigaretu a ako vdychuješ dym hlboko do pľúc, buď vďačný, že žiješ. Tvoje hviezdy ti dovolili prejsť už celkom slušný kus cesty od chvíle, kedy si opustil bezpečie matkinho lona a po prvýkrát zamrnčal do chladného nepriateľského sveta. Takže ti dnes večer hádam dovolia aj pristáť na Jamajke…

Tak, a už sme z toho vonku. Len ti to malo pripomenúť, že hoci to so zbraňami vieš, ešte to neznamená, že si tvrdý chlap. Hlavne na to nezabúdaj. Za toto šťastné pristátie na letisku Palisadoes vďačíš svojmu osudu. Tak mu radšej poďakuj.“

Keď sa Bond v románe Srdečné pozdravy z Ruska zúčastní ďalšieho turbulentného letu, dozvedáme sa viac o tom, ako zvláda svoj strach z lietania a nekontrolovateľné peripetie života vo všeobecnosti:

„Bond však mal niekde vnútri v sebe akýsi protibúrkový kryt, citadelu, aké sa stavali do starých domov v trópoch. Je to malá miestnosť so silnými múrmi a hlbokými základmi na prízemí uprostred domu, kam sa skryje majiteľ so svojou rodinou počas silnej búrky, ktorá by mohla zničiť dom a kde všetci ostanú, až kým nebezpečenstvo nepominie. Bond sa uchyľoval do tohto protibúrkového krytu len, keď už nemal kontrolu nad situáciou a nemohol urobiť nič iné. Teraz zostúpil do tejto citadely, izoloval sa od pekelného rámusu a prudkých pohybov lietadla, sústredil svoju pozornosť na jediný steh na operadle sedadla pred sebou a uvoľnene očakával, čo osud pripraví letu BEA číslo 130.“

Sústreď sa na prítomnosť – rob veci krok za krokom

Ďalším zo spôsobov, akými Bond udržiava svoju vnútornú rovnováhu, je sústredenie sa na prítomnosť namiesto toho, aby sa trápil nad minulosťou alebo sa strachoval z budúcnosti. Mučiť sa myšlienkami typu „čo by bolo bývalo, keby“ je len márnením času a obávať sa, čo sa ešte môže stať, je „dividenda vyplatená katastrofe predtým, než udrie“.

Bond považuje takýto spôsob myslenia za úplne neužitočný. Drží sa hesla „nikdy nepracuj smerom dozadu“, pretože „ľútosť je neprofesionálna – ba čo viac, je to doslova črvotoč v duši.“ Bond nepristupuje týmto spôsobom len ku svojej práci, ale aj ku koníčkom. Napríklad počas golfovej partie „sa nikdy netrápil nad zlým alebo hlúpym úderom. Hodil ho za hlavu a už myslel na ten ďalší.“ Rovnaký princíp uplatňuje pri hazardných hrách s vedomím, že „Karty predsa nemajú pamäť!“ Hoci vaša posledná hra bola katastrofálna, nemá to žiadny vplyv na karty, ktoré vám rozdajú pri ďalšej. Namiesto premýšľania nad tým, čo sa už stalo, hráte každú hru tak, ako prichádza.

Bondovo odhodlanie zamerať sa na prítomný moment je najlepšie ilustrované vo chvíli, keď sa ocitne uväznený v akejsi prekážkovej dráhe, ktorú mu nachystal Dr. No. Jeho telo je neľudsky týrané, keď je prinútený plaziť sa cez sadistické bludisko, klietku s tarantulami a rozpálenú vetraciu šachtu. Niekedy už ani nevie, či dokáže pokračovať, ale pripomína si, že „môže sa buď vrátiť (a zomrieť) alebo zostať na mieste (a zomrieť), alebo pokračovať ďalej. Nič iné sa nedalo vymyslieť, nijaká obchádzka alebo iné riešenie.“

Jediné východisko je ísť vpred, Bond chce zostať v pohybe a „odmieta sa pozrieť hore, koľko mu ešte zostáva.“ Vediac, že pohľad ďaleko dopredu by mohol byť príliš odradzujúci, snaží sa nemyslieť na nič iné okrem toho, čo má práve teraz pred sebou:

„Nemysli na to, že môžeš stratiť oporu, spadnúť a rozdrviť si členky na dne šachty. Nemysli na kŕče. Nemysli na vyčerpané svaly a opuchnuté podliatiny. Maj na mysli len strieborné centimetre, tak ako jeden za druhým prichádzajú a zdolávaj ich.“

Nestvrdi na kameň – vždy sa chop iniciatívy

Nebezpečenstvom stoicizmu je to, že sa môže zvrhnúť do príliš obrannej pozície. Človek prijíma ako osud aj tie veci, nad ktorými v skutočnosti má kontrolu. Trávi toľko času ustupovaním do svojej vnútornej citadely, až v nej začne hniť. Stane sa takým ľahostajným voči tomu, čo sa s ním deje, takým citovo apatickým, až stvrdne na nemú a nehybnú skalu.

Bond úspešne tvaruje svoj stoicizmus neutíchajúcou záľubou v akcii a iniciatíve. Pevnosť jeho vnútorného opevnenia nie je preňho nikdy zámienkou pre stiahnutie sa do defenzívy.

Hoci niektorý ťah nemusí byť vždy prakticky užitočný, pre Bonda má stále zásadný psychologický význam. Napríklad v románe Žiť a nechať zomrieť sa spolu so svojím kolegom snaží vymaniť zo zovretia protivníkov, hoci vie, že týmto pokusom veľa nezíska. A skutočne, na oplátku za svoj odpor sa im dostane len bitky. Avšak Bond aj napriek tomu považuje túto akciu za užitočnú: „Bol to síce márny pokus, ale aspoň na okamih prevzali iniciatívu a striasli zo seba šok z nečakaného uväznenia.“

Cítiť momentum je pre agenta 007 úplne zásadné. Ako vyjadruje v románe Dr. No: „Najhoršie sú chyby, ktoré človek urobí na začiatku prípadu. Sú nenapraviteľné. Kvôli nim vykročíte ľavou nohou a nepriateľ vedie jedna nula.“ Chce vždy udrieť prvý, od začiatku hry ťahať za dlhší koniec, a to tak v práci, ako pri zábave. Počas hrania golfu si spomína na výrok profesionálov: „Nikdy nie je príliš skoro dostať sa do vedenia. Vždy je naopak príliš skoro začať prehrávať.“

Bondov odmietavý postoj voči stagnácii mu slúži ako všeobecná zásada pre celý jeho život. Vie, že stagnácia vedie k degradácii, že nečinnosť zabíja mužnosť: „Ak chcú bohovia niekoho zničiť, najskôr ho unudia.“

Bond dostával prípad len dva-trikrát ročne. „Po zvyšok roka sa venoval povinnostiam vyššieho štátneho úradníka.“ Pokiaľ práve nie je na misii, rieši papierovanie v kancelárii, hrá karty s priateľmi, po večeroch sa venuje miestnym milostným zápletkám a cez víkend golfu. Avšak po mesiacoch nečinnosti a neužitočnosti ho tento životný štýl bežného zamestnanca nakoniec privedie k psychologickému zlomu, začína sa cítiť ako „nevrlý tiger v klietke.“

V takejto situácii ho nachádzame v románe Srdečné pozdravy z Ruska:

„Zamatová náruč pokojného života zovrela Bonda okolo krku a pomaly ho dusila. Bol to muž predurčený bojovať a keď dlhší čas nebola žiadna vojna, jeho duch upadal. V jeho obore panoval mier už skoro rok. A mier ho zabíjal.“

Pridlhé zotrvávanie na týchto vyšliapaných chodníčkoch otupuje jeho myseľ a znižuje náladu; „meč zasunutý v pošve hrdzavie.“ Avšak namiesto toho, aby sa tejto nude úplne podvolil, hľadá spôsoby, ktorými môže proti nej zatlačiť, počnúc svojou rannou rutinou (vrátane tzv. „Bondovej sprchy“):

„Vo štvrtok dvanásteho augusta o pol ôsmej ráno sa Bond prebudil vo svojom pohodlnom byte na platanmi lemovanom námestí blízko King’s Road, znechutený vyhliadkou na ďalší nudný deň. Rovnako ako minimálne jedno náboženstvo považuje lenivosť za prvý z hlavných hriechov, Bond snáď ako jedinú z nerestí odsudzoval nudu, a obzvlášť tú, ktorá sa objavuje hneď po prebudení…

Existoval len jediný spôsob, ako sa vysporiadať s nudou – doslova sa z nej vykopnúť. Bond sa spustil na zem a urobil dvadsať pomalých kľukov, pri ktorých nedal svalom ani na okamih vydýchnuť. Keď už od bolesti nemohol vydržať, obrátil sa na chrbát a s upaženými rukami zdvíhal vystreté nohy tak dlho, dokiaľ to brušné svaly zniesli. Potom vstal a po dvadsiatich predklonov s dotykom špičiek nôh si dal cviky na ramená a hrudník, spojené s hlbokým dýchaním, až sa mu začala krútiť hlava. Zadýchaný od námahy vošiel do veľkej kúpeľne s bielymi dlaždicami a v presklenom sprchovom kúte päť minút striedal studenú a horúcu vodu. Po oholení sa obliekol do tmavomodrej košele bez rukávov z indickej bavlny a modrých námorníckych nohavíc z česanej priadze, na bosé nohy si obul čierne kožené sandále a cez spálňu prešiel do obývacej izby s veľkými oknami. Bol spokojný, že nudu vypotil z tela von, aspoň nateraz.“

Pre Bonda, ktorý vydržal mnoho fyzickej bolesti, bola nuda „tým najhorším mučením zo všetkých.“ Stoicky teda prijímal osud, ľahostajne pristupoval k nevyhnutnosti vlastnej smrti, avšak vždy pevne stál za tým, že je v jeho rukách vyhnúť sa prežívaniu svojho života v tichom zúfalstve.


zdroj: artofmanliness.com
preklad: Daniel Zamečník
korektúra: Ivana Varga
fotografia: wallpaper.com

3 komentáre

  1. Avatar

    Paradný článok ✌️

  2. Avatar

    veľmi originálny pohľad na super agenta. žiadny celý film o 007 som vlastne nevidel, ale knihu by som možno dočítal: ) Inak trocha mi literárny Bond (hlavne tá pasáž o “vražednej nude”) pripomína detektívnu superstar Sherlocka Holmesa, ktorý je mimochodom tiež zaujímavým “týpkom”, ktorého hlavnou zbraňou je síce intelekt, ale je aj fyzicky zdatný a vo voľnom čase hrá na husle: )

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*