Ostatné Život muža

Hranie videohier?

Či už si to chceme priznať, alebo nie, žijeme stále viac vo virtuálnom svete. Či už sa jedná o rôzne sociálne siete, vybavovanie záležitostí, vzdelávanie, prácu alebo zábavu, väčšinu týchto činností vykonávame vo virtuálnom priestore. Virtuálny priestor má svoje dobré stránky, pretože nám pomáha a uľahčuje každodenné fungovanie. Má však aj svoje zlé stránky. V tomto článku sa pozrieme na jednu z nich. Je to závislosť na videohrách. Hranie videohier môže byť skvelým zážitkom. Problémy nastávajú, keď sa táto činnosť vymkne kontrole.

Pri tejto téme už nemôžeme hovoriť o nejakých špekuláciách, pretože Svetová zdravotnícka organizácia zaradila závislosť na videohrách do najnovšej verzie Medzinárodnej klasifikácie chorôb. Závislosť na videohrách definuje neschopnosťou kontrolovať čas strávený hraním videohier, zvyšovaním priority videohier pred ostatnými aktivitami a pokračovanie alebo eskalácia hrania napriek negatívnym dôsledkom. Pre diagnostikovanie závislosti na videohrách  musia byť splnené podmienky, respektíve ak činnosť spôsobuje závažné problémy v osobnej, rodinnej, sociálnej, vzdelávacej alebo pracovnej oblasti najmenej po dobu 12 mesiacov.

Podľa riaditeľky Inštitútu pre výskum a rozvoj hier v Palo Alto v Kalifornii, Jane McGonigalovej, ľudia strávia na celej planéte hraním videohier každý týždeň dohromady až tri miliardy hodín. Zároveň predpovedá, že priemerná mládež strávi 10 000 hodín hraním hier na počítači pred dosiahnutím 21 rokov života. Priemer 10 000 hodín  strávených pri počítačových hrách platí všeobecne pre všetkých. Pre mladých mužov je to dokonca 14 400 hodín. Ak ostaneme pri čase strávenom hraním videohier, zistíme, že dnešné hry netestujú len schopnosti hráčov, ale aj ich telesné limity. Napríklad George Jao, ktorý sa venuje hre Clash of Clans, hral  vkuse 48 hodín, len aby sa udržal favoritom v rebríčku medzi ostatnými.  Pre pravidelného priemerného hráča nie je problém stráviť celý víkend pre obrazovkou a väčšina rodičov to dokonca toleruje.

Prečo sa stávajú ľudia závislí na hraní videohier? Virtuálny svet uspokojuje určité potreby. Videohry sa hrajú zo špecifických dôvodov. Ponúkajú dočasný únik, sú sociálne, vidíte svoj neustály rast a sú výzvou. Videohry Vám umožňujú oddýchnuť si od stresu vo Vašom živote, byť online s priateľmi,  vidíte spätnú väzbu a pokrok a získavate okamžité uspokojenie zo sledovania cieľa, ku ktorému sa môžete dopracovať plnením úloh. Ak sa nato pozrieme bližšie, sú to základné ľudské potreby, ktoré potrebujeme naplniť. Nejde o to, či sú videohry zlé alebo dobré, ale o to, akým spôsobom uspokojujeme svoje potreby. Zdravým alebo nezdravým spôsobom. Hranie videohier je len aktivita.

Ak ste muž (alebo žena) a identifikovali ste, že máte problém s hraním videohier, pozrite sa na to, ako uspokojujete svoje potreby. Skúste nahradiť hranie videohier inými aktivitami.  Chcete si oddýchnuť od stresu? Pohyb Vám v tom veľmi pomôže. Chcete sa porozprávať? Skúste zavolať priateľom, spolužiakom alebo rodičom. Zabíjate nudu? Skúste nájsť nejaké hobby alebo projekt, na ktorom budete pracovať. Je toho veľmi veľa, čo sa dá robiť a naučiť. Zvládate hrať hry a uspokojovať svoje potreby zdravým spôsobom? Výborne. Ak nie. Nastal čas to zmeniť.

Popíšem moju skúsenosť s videoherným priemyslom. Videohry môžu byť skvelým zážitkom. Nuž nebol to môj prípad. Určite Vám bude tento príbeh povedomý. Na Vianoce alebo narodeniny dostanete svoju prvú konzolu alebo počítač a zistíte, že sa na tom dajú hrať videohry. Doteraz si pamätám, ako som skúsil zapnúť hru Super Mario Bros. Bolo to niečo neskutočné. Môžete ovládať objekty na obrazovke, ktorých pohyb máte vo svojej moci. Interaktívny svet v pohodlí domova. Ešte teraz si živo pamätám, aký som bol uchvátený, šťastný, vzrušený z nového zážitku. Bolo to až priveľmi dobré.

Prišiel som domov zo školy. Tašku som hodil do kúta a šup k televízoru pomôcť Máriovi zachrániť princeznú. Hral som niekoľko hodín v kuse. Samozrejme, rodičia sa snažili obmedzovať čas strávený pred televízorom. Ale ja som nedokázal myslieť na nič iné, len na nový svet, ktorý som našiel v malej skrinke s ovládačom. Myslím si, že už v tomto období začala moja závislosť na videohrách. Moji kamaráti sa vonku hrali, stvárali hlúposti, resp. zažívali dobrodružstvo tam vonku v reálnom svete. Samozrejme som musel vypadnúť z domu aj ja. Tým väčšmi som sa tešil, kedy ten Nintendo Entertainment System  zapnem.

Odvtedy som začal žiť svetom pred obrazovkou. Videohry som hral, čítal o nich články, recenzie. Snažil som sa ich upravovať, resp. modovať. Bol som členom rôznych komunitných fór. Samozrejme som mal aj iné aktivity. Ale podstatný čas z nich mi ukrajovala táto činnosť. Je potrebné sa opýtať prečo? Kde bol problém? Myslím si, že hry boli priveľmi dobré. Na druhej strane začali poskytovať bezpečný priestor pred skutočným životom a jeho nástrahami. V hre ste mohli byť dobrodruhom, ktorý objavuje svet. Automobilový pretekár, ktorý vyhráva preteky. Policajt, ktorý vyšetruje prípad. Doslova ste sa mohli stať kýmkoľvek. Patálie začali s príchodom internetu a online hier. Tam sa začala prebúdzať ta pravá chuť po sebazdokonaľovaní. Chceli ste byť najlepší. Či už v Counter-Strike alebo niečom inom. Reálny svet začal byť nudný.

Sú na vine videohry? Áno aj nie. Posadilo ma na zadok, keď som našiel prednášku na youtube s názvom Stanford Seminar – How to Design Addictive Games.  Nešlo ani tak o obsah videa, ale o názov. Ako navrhnúť návykové hry. Môžu byť hry návykové? Odpoveďou, ako tušíte, bude áno. Tvorcom hier ide o to, aby sa ich hry hrali a kupovali. Je to miliardový biznis. Chcú Vás čo najviac udržať pri tejto činnosti.

Povedal som si, že bude dobré o tom zistiť viac informácií. Postupne sa človek dopátra k informáciám, ako herné štúdia spolupracujú s psychológmi a behaviorálnymi vedcami, ktorí sa zaoberajú ľudským správaním. Používajú manipulatívne techniky ako  je vytvorenie virtuálneho „Skinner Boxu“ založeného na teórii BF Skinnera. On argumentoval, že frekvencia aktivity je spojená s odmenou. Preto sú hry nútené nútiť vás, aby ste stláčali gombíky, aby ste niečo dosiahli. Podstatou je, že organizmus má tendenciu opakovať správanie, po ktorom nasledoval príjemný zážitok a neopakovať správanie, po ktorom nasledovala nepríjemná skúsenosť – teda tendenciu vyhľadávať odmenu a vyhýbať sa trestu.

Vývojári vytvárajú úžasné svety, ktoré môžete preskúmať. Úlohy a výzvy, ktoré čakajú na vaše splnenie. Problém nastáva, ak dochádza k zneužitiu týchto nástrojov a možností. A to je len špička ľadovca. Mohli by sme sa pozrieť ako sa využíva dizajn, systém odmeňovania v mozgu nazvaný okruh odmien a s ňou spojená chemická látka dopamín, gradovanie náročnosti atď.

Nechcem týmto článkom démonizovať hranie hier alebo hry samotné. Je to len aktivita. Myslím si, že je vhodné pozrieť sa, čo sa deje za oponou v hernom priemysle. Vidieť dobré a bohužiaľ, aj zlé stránky. Môžete byť hráčom a bez problémov fungovať v spoločnosti. Môžete však byť hráčom, ktorý ma podlomené zdravie, žiadny okruh reálnych priateľov, byť depresívny.

Pre viac informácií:

https://gamequitters.com/
https://www.reddit.com/r/StopGaming/
https://www.zodpovedne.sk/index.php/sk/ohrozenia/hry-a-gambling
https://www.maketecheasier.com/why-games-are-designed-addictive/
https://blog.proto.io/science-behind-addictive-mobile-games/

Blažej Richnavský


korektúra: Ivana Varga
fotografia:

One Comment

  1. Avatar

    Myslím, že každý z nás si aj v dospelosti pustí nejakú hru, zrelaxuje a zaspomína na detské časy. Hlavne FIFA to istí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*